Archives jún 2024

Programy mysle ako nástroj na rozvoj

Pri pôrode mojej dcérky sa mi zjavila v tom najzraniteľnejšom momente, pri prvom pohľade na dcérku moja babka – z otcovej strany, ku ktorej som nemala veľmi vrúcny vzťah. Keďže to bolo v čase, keď si maminka ide po bábätko ku bráne smrti – kto by neveril, že to bola správa z iného sveta. Zľakla som sa. Zľakla som sa súdenia, posudzovania, ktoré som z babkinej strany vždy cítila a nechcela som, aby Saška bola ako ona.

Ako som postupne chodila po kurzoch, dostávali sa ku mne správy, ako sa môže stará duša pri príchode vteliť namiesto novej…ale toto mi nejako nesedelo. Dnes som sa k tomu momentu vrátila a dostala vysvetlenie. Vraj si moja duša pustila program, vymyslela si to celé, aby som sa mohla rozvíjať.

Najprv som mala pocit zrady. Vlastná hlava si vymyslí čosi, čo som cítila v kostiach dlho predlho a nerozumela som tomu, nechcela som a bránila sa. Bolo to také reálne, také uveriteľné. Mám sa hnevať? Cítiť sa zradená vlastnou hlavou? Či sa len obzrieť a poďakovať za svoju cestu so všetkým, čo som prežila.

Už mám zažité, že všetko, čo má stretlo má zmysel. Skôr či neskôr sa zjaví príležitosť, keď sa to prejaví. Takže….len poďakujem. Nič iné nie je potrebné, nie sú potrebné myšlienky, čo by bolo keby, že by som mohla lepšie, že som mohla inak… Nevedela som inak. Keby som vedela, urobila by som to. S láskou prijať, že sú to skúsenosti. Nie dobré a zlé ale iba skúsenosti. Viem, opakujú sa mi lekcie často, ale pri každej idem hlbšie a hlbšie. Niektoré slová, ktoré píšem mám pocit, že som už použila v iných článkoch. Ale … vždy je to čerstvý pocit, hlbší, z inej rovne poznania. Pocit, ktorý sa dotýka mojich buniek a mňa celej .

Dnes som čerstvo v procese… slová víria, prsty a telo sú unavené… Ale aj toto som ja. S nevydarenými, rozpletenými myšlienkami skákajúcimi z témy na tému. Niekedy je to proste tak…nedokonalé, ak by som sa veeeeľmi zamýšľala. Ale .. dnes to mám proste takto .. juchuuuuu

Úplné odpustenie

Môj „sebemrskačský“ reflex je naozaj veľmi silný…. teda bol, keď sa obzriem s odstupom ku dnešnému ránu. Pocit zlyhania, nedostatočnej prípravy, nedomyslenia na dokázal vždy dlho prenasledovať. Keď moje rozhodnutie malo vplyv na niekoho, zranilo, ublížilo… bolo to natoľko zraňujúce, že som radšej ten pocit zamkla, tvárila sa, že sa to nestalo a ja som nad vecou s prijatím situácie takej, aká bola.

Od môjho kurzu Amnion na Sardínii som si dovolila vyvstať tajomstvá, ktoré boli tak zraňujúce, že som sa na ne nepozrela celých 20 rokov. Tajomstvá, ktoré nakoniec nie sú také hrozivé, ale moja hlava, moje programy mi proste tieto spomienky zakázali.

Začala som pomaly oplakávať, spomínať a dnes aj prijať. Ďakujem Lucka.

Byť láskavá, chápajúca, milujúca, tolerantná… to som vždy vedela…keď sa jednalo o iných. Pri sebe to už niekedy zvládam a niekedy nie.. ale pracujem na tom 🙂

Priateľ v nepríjemnej situácii

Včera večer som zamrzla. Ochromila ma situácia, ktorá môže byť pre niekoho úplne „neškodná“, mňa však obrala o spánok a spojenie so sebou. Situácia, ktorú som zažila toľko krát nielen v tomto živote. Situácia, keď sa priateľ ocitne v nepríjemnej situácii v ktorej sa vo mne bije snaha podporiť a „zachrániť“ priateľa, byť mu oporou a zmysel pre spravodlivosť a viera v prirodzené následky. Neviem, ako to máte Vy, pre mňa je to situácia, ktorá mi zastavila dych, ochromila zmysly, zahnala spánok…

Vyrojili sa mi všetky tie situácie, keď sa v spoločnosti trestalo za najmenšie pochybenie, za prejav láskavosti, či súcitu. Keď duša kričala bolesťou, pretože ste vedeli, čo bude nasledovať a hrôza ochromovala krok, dych, všetko…lebo ste tomu nevedeli, nemohli zabrániť. Bolesť, ktorú mám zapísanú tak hlboko, že som v tomto živote robila všetko pre to, aby som sa vyhla konfliktom, ošetrovala všetko dopredu, len aby konflikt, chyba nenastala….

Uvedomujem si to teraz, ako to píšem. Myslela som si, že to bolo preto, že rodičia chceli perfektné dieťa a podvedome som naplňovala očakávania. Nie.. je to ešte hlbšie…ide to cez veky, do obdobia vojen, biedy, hladu a chladu (nielen chladu=zimy, ale chladu sŕdc) a teraz môžem ísť inak. Môžem si prepísať spomienky buniek, vedome vkročiť do spomienok tela, láskavo sa na ne pozrieť, nadýchnuť sa a prepustiť ich a začať inak…

Ďakujem, že som mohla vidieť, ďakujem, že sa okolo mňa rozohrala hra, ktorá mi na túto citlivú strunu brnkla v ten pravý čas.

Snaha zachrániť

Už dlho mi rezonuje v hlávke myšlienka, že nepomáham… že svietim, že môžem naviesť ale nepomáham, lebo tým uberám sily.

Až dnes som si precítila, že pri blízkych priateľoch je to ale náročné. Snaha ukázať iné možnosti, inú perspektívu dnes u mňa nabrala vyššie obrátky a v tom som si uvedomila…že to, že poznám situáciu, že vidím možnosti, cítim, že by sa dalo inak…tak to je len MOJE. Moje sebecké, moje namyslené, bez pokory prejavené ja. Pretože to všetko ide z mojej mapy života, z mojich skúseností.

Stále pracujem na úcte a rešpekte k ceste každého. Cítim tam veľké zaťaženie moje tohtoživotnej cesty, keď som vždy premýšľala, ako môžem zlepšiť pocity ľudí okolo seba (aj na vlastný úkor). A tu sa prejavuje nadradenosť mojej rýchlej, spoľahlivej a analytickej mysle… ponúka riešenia, aj keď o ne nie je záujem. Sú situácie, keď už sa viem ponoriť do seba a iba byť a počúvať. A sú situácie, kedy sa ma príbeh blízkeho naozaj dotýka a vytŕha ma z môjho kruhu a myseľ začína analyzovať a riešiť a 🙁 hodnotiť 🙁 jaj

Chce to disciplínu, skrotiť myseľ, myšlienky, seba…byť plne v sebe (alebo čo najviac) a to sa mi zdalo doteraz únavné.. Raz to šlo, raz nie… Ale je čas, aby som do toho procesu šla naplno.. je to moja ZODPOVEDNOSŤ (slovo, ktoré ma niekedy desí a škrtí môj dych). Prevziať zodpovednosť za svoj život, vítať všetko, čo príde ale odpovedať zodpovedne…(za reakciu si zodpovedám sama) tak to je proces, ktorý chcem naplno zvládnuť.

Moje skryté ja

Minule sa ma priateľka spýtala, prečo som na každej fotografii v kolektíve vzadu. Bez premýšľania som vedela prečo. Lebo som sivá myška a netreba ma vidieť. Na kurze Amnion som pochopia prečo to tak je.

Moja mama mala zvláštny život ovplyvnený dedinskými ohováračkami a potrebou slobody. Zažila si toho veľa – rozvedená, bezdetná – viete si predstaviť, aké reči kolovali po dedine. Milovala deti – najmä deti svojej sestry. No… a potom som prišla do jej života ja. Nečakane, asi náhodne a veľmi rýchlo. Známosť na inzerát, ktorá skončila milostnými chvíľkami …a nečakaným následkom – mnou…

Aké boli pocity mojej mamy, keď zistila, že je tehotná? Tehotná, na dedine a „pred svadbou“? Zmiešané – bola som vítaná -nevítaná, chcená – nechcená. Vítaná a chcená, lebo na dieťatko čakala roky a chcela dedinčanom dokázať, že je plodná. Nechcená, nevidená – lebo to bolo pred svadbou, predpokladám, že zo známosti, ktorá by sa inak nerozvinula vo vzťah – ale keďže som bola na ceste – bolo z toho manželstvo. Čo som asi robila prvé dni u mamy v brušku? Skrývala sa. Najviac, ako som len vedela som sa snažila skryť a byť nevidená. Ako to viem? Prežila som si to opäť

Amnion ma doviedol do spomienok tela. Neurobil to nikto za mňa. To ja som musela ísť do hĺbok po spomienky. To ja som musela nájsť odvahu, silu, odhodlanie a ponoriť sa do tajomstiev svojho tela a prísť na to, prečo sa celý život skrývam a snažím sa byť neviditeľná a pritom zúfalo túžim byť videná, prijatá a milovaná…

Na svojich terapiách Vám nesľubujem zázraky. Neviem zaručiť nič. Netuším, kam Vás Váš systém pustí a zavedie, koľko máte síl na ponorenie do seba. Či si prídete dobiť baterky a sily – pospíte si u mňa -tak tomu hovorím (procesy idúce tak hlboko, že Vás ešte systém chráni a idete na nevedomej úrovni, alebo len zdrojujete, lebo ste vyčerpaní – Vaše telo vie najlepšie, čo potrebuje). Alebo sa z Vás vyderie poznanie vlastných spomienok tela… Nerobím nič za klienta – strážim si svoje pole, aby som mohla nezávisle podporiť, čo sa vynorí…

Práca so spomienkami tela

Je to 5 dní,, čo som sa vrátila z kurzu na Sardínii. dní, čo sa moje myšlienky nevedia odtrhnúť od spomienok…Spomienok môjho tela…na Sardíniu a hlavne ešte ďalej. Do mojich hlbokých, dávnych, zabudnutých, vytesnených spomienok, ktoré rozum „zabudol“ v snahe ochrániť ma, ale bunky si pamätajú.

Absolvovala som – skôr mi bolo cťou – sa zúčastniť kurzu Amnion pod vedením Mary Seamster. Boli to chvíle, kedy sa môj život začal meniť. Oslobodzovala som telo, bunky, hlavu i srdce od ťaživých momentov prísne strážených a kontrolovaných. Spoznala som hĺbku, ktorú môže otvoriť pravdivosť, odvaha počúvnuť svoje telo a výjsť so zamrznutia. Ponoriť as nielen do vody ale hlavne do seba, otvoriť brány, postaviť sa zoči voči sebe a svojim spomienkam. Plač, kričanie, radosť a nakoniec veľká úľava. To všetko niekoľkokrát za deň, za noc – aby som znova pochopiť, ako veľmi ovplyvňujú môj život spomienky uložené v bunkách. Nielen moje spomienky – spomienky mojej babky, jej babky, mojej mamy…

Znie to neuveriteľne – áno. Zistila som, že zážitok mojej babky z vojny spôsobuje v mojom živote určité chovanie, ktoré však nie je moje…a mohla som ho pustiť. Neviem celú tú esenciu zachytiť, iba viem, že odhalenie niektorých vzorcov, uchopenie odkazov z mysle liečia …liečia každú bunku v tele, prepisujú DNA a tým aj na fyzickej úrovni mienia život.

Slovo, ktoré ma sprevádza odmalička je zodpovednosť. Byť zodpovedná – teraz ho používam často a s ľahkosťou, už ma nedesí. Zodpovednosť za to, čo si vpustím do života, čo prepustím, ako hlboko sa odovzdám procesu a dôvere v proces – to je iba moja zodpovednosť.

A pri klientoch tiež – neurobím nič za klienta. Budem ho sprevádzať podporovať, doslovne držať hlavu nad vodou … ale nič nevyriešim za neho. Je to jeho zodpovednosť, jeho rozhodnutie bez môjho tlačenia (a to je veľký pokrok, pretože ja som tlačila neuveriteľne rada 🙂 ) bez naliehania. Iba ponúkam slobodné načúvanie, pohyb tela bez prikázaných sekvencií či zostáv… Načúvam, pozorujem, dýcham a sledujem, čo mi telo hovorí a nasledujem ho. Takto teraz vyzerajú moje stretnutia s klientami vo vode. Plyniem podľa ich potrieb a neskutočne si to užívam.