Archives máj 2024

Milovaný nepriateľ 2

Pokračovanie článku – pokračovanie zistené z prežitia pôrodu opäť a znova…

Spoznávanie samej seba, spoznávanie ako veľmi mám v tele zapísané všetko… to je to, čo som potrebovala. Som opäť v úžase pred silou, ktorá to riadi a vytvára mi situácie, ktoré potrebujem — a ide to inak, ako chcem a predpokladám.

Chcela som zažiť pocit, že sa pre niečo rozhodnem sama… že do toho vykročím a nechám sa viesť… plávať v prúde… To sa pri znovu prežívaní pôrodu nestalo… Bolo to celé inak. Len sa prispôsobiť, keď príde tlak…a zmena… Ďakujem za lekcie.

Môj tlak na okolie, seba bol v posledných dňoch, mesiacoch a rokoch asi neznesiteľný – cez víkend som pochopila, odkiaľ to je. Tlak pri pôrode, aby sa čosi pohlo, neuznanie pocitov, práva na vlastné načasovanie…to všetko som cítila pri pôrode a prežívala každý deň. Do včera, keď som pochopila, aké to je, keď tlačím na okolie a z čoho to pramení. Už môžem inak…

Keď ma moja „intuícia“ bude ťahať a tlačiť…môžem sa vrátiť ku pocitu, ktorý mám v tele zakorenený a poznám ho. Môžem oddnes inak….. Všetko muselo byť tak ako bolo. Musela som si zažiť ten pocit nútenia a tlaku opäť, aby som si to všetko uvedomila, zapísala do tela a mohla inak… Dva dni sa všetko vo mne búrilo, všetko plakalo, bolo nahnevané, cítilo zradu…ale inak by som si necinkla na to, čo som mala… Aj tlak je niekedy OK…. Len je potrebné, aby vychádzal z iného miesta…zo srdca

Milovaný nepriateľ

Pôrod…či môj, či mojej dcérky nebol pohodlný, extaktický zážitok… Predstavy boli úplne iné, sľuby v pôrodnici sľúbené, napísané…skutočnosť iná…

Tento víkend som sa mohla vrátiť ku môjmu príchodu na svet. Svet sa so mnou znova zahral…očakávala som happyend, prepísanie tohto zážitku, ktorý som už čiastočne poznala, čiastočne prežila.. ale teraz som čakala naozaj prepis, privítanie na svete, plynutie s dôverou, blízkosťou.. Chcela som to veľmi. Hlava sa mi snaží naznačiť, že to nebolo dobre, že som to opúť mala zažiť inak, tak krajšie, tak blaženejšie s nadšenými očičkami na konci a dôverou v srdci…. Bolo to celé inak. Zažila som si opäť ten tlak, pocit ohrozenia – moja pupočná šňúra bola mojim nepriateľom – mala som ju 2 krát omotanú okolo krku. čo pohyb vpred, to ďalšie priškrtenie. Bojovala som, veru som nechcela ísť na svet…ani pri pôrode, ani teraz.. Vôľa niekoho a ruky boli silnejšie, nech som kričala a bránila sa akokoľvek. Preto t nebol happyend. Aspoň som si myslela…doteraz. Pokiaľ sa moje ruky nevybrali po klávesnici.

Opäť som očakávala, že niečo bude plynúť, že vďaka niekomu si dosýtim a prepíšem to, čo je vo mne. Že tá dôvera v život príde takto…že to rupne v mojom vnútri a už budem na ružovom obláčiku.

Bolo to opäť, ako vždy dokonalé… kulisy, ktoré mi dovolili ísť ešte hlbšie do seba, pozrieť sa na to, že som čosi chcela… No chcela som hlavne čas, bez tlaku sa rozhodnúť pre daný krok a ísť. A teraz som z toho utiekla…. tak veľa tém sa otvorilo… Aby som ostala v téme článku – späť ku milovanému nepriateľovi – prečo milovaný? Pretože pupočná šnúra a placenta sa tvorí z buniek, z ktorých vznikáme my. Po spojení vajíčka a spermie vo fáze delenia pri počte buniek 64 z 8 buniek začne vznikať telíčko a zvyšných 56 buniek tvorí pupočnú šnúru a placentu…. Preto svoju placentu a pupočník vnímame ako našu súčasť a keď nám ju zoberú, berú nám časť z nás. A keď teda sami seba škrtíte, brzdíte a vlastne si nejakou svojou časťou zavadziate…. tak toto poznanie Vás nemôže nechať nedotknutých…

Zavadziam celý život sama sebe… svoje nápady, svoju cestu si priškrcujem sama… rozbehnem sa v projekte a potom sa zastavím, prebehnem inam… Mám pocit, že v žiadnom projekte vlastne nie som spokojná…

Ďakujem veľmi pekne… za sprevádzanie dámy

Vnútorný sabotér

Mám skvelé dni Konečne uprataný byt, opravené okná, dcérkina izba vyčistená, vymaľovaná, diplomové práce skontrolované, všetky kurzy ukončené a dosiahnutá méta – Watsu praktik. A tu to je… pocit, že sa za niečo ešte môžem schovať (že nie som praktik) – ten moment odišiel a ja mám ísť už len za seba. To, čo som sa naučila, to čo mám prirodzene v sebe – sa mi zdá málo… Schovávala som sa za pocit, že ešte stále trénujem, skúšam…že keď to nie je dokonalé a s wau efektom – že je to v poriadku, lebo sa stále učím.

A tu to je.. moje očakávania, že Watsu prinesie ľuďom to, čo ja očakávam… znova ten pocit, že neurobím dosť, aby z procesu mohli vyťažiť čo najviac…. moje vnútorné nastavenie – môj vnútorný sabotér je naplno v akcii. Mám teraz obdobie, že mám k dispozícii iba 2 termíny týždenne. Čo je skvelé – lebo je to tak akurát. A moje vnútro si blokuje aj túto malú šancu na pobyt vo vode…pretože nechce byť tu a teraz, ale odletelo si na koniec mája. Moje vnútro si myslí, že až po ďalšom kurze to bude to pravé, „ono“.. jedinečné, čo budem môcť poskytnúť ľuďom okolo seba…. Znova som zabudla, že je to o mne.. Toľko krát som videla, čo robí moja plná pozornosť, prítomnosť, bez očakávaní… a zamotala som sa v tom opäť. porovnávať sa s ostatnými, vidieť, čo ja neviem… a zaliezť a utiecť…tak v tomto som od minulého piatku.

Byť tu a teraz, neutiecť a prijať, nechcieť pomôcť viac,, ako klient v tomto momente zvládne … jaj. Znova som si nabehla, dostala som sa do uličky, v ktorej som sa otáčala už toľko krát… Mám byť nahnevaná? Sklamaná so seba? Áno, mohla by som …ale nechcem. Chcem byť pre seba tá súcitná, chápajúca, pevná a jasná – tak ako pre klientov… Byť ku sebe dobrá a tolerantná, pozorná, podporujúca a povedať si, …ahá, tak takto to mám.. ahá…tak dobre. Povoliť ten kŕč v sebe, ktorý chce všetko držať pod kontrolou, riadiť, plánovať – nie v zlom….na ochranu, na držanie smeru (ktorý však nemusí byť správny). Pustiť kormidlo a nechať život viesť ma. Nie sú to stratené roky – sú to chvíle, ktoré ma vedú ku mne – odhaľujú, čo si tíško vo mne drieme a vyskočí .. no vtedy, keď to fakt nechcem 🙂

Dnes to dospelo do fázy, že som netrafila – že som šla do Watsu zbytočne, že to nie je pre mňa, že mám zasa hľadať niečo nové, do čoho sa pustím…a potom utečiem. Vychutnám si fázu príprav, učenia sa. schovám sa za štatút študenta, ktorý milujem… a potom inam.

Derie sa to všetko na povrch… čaká ma kurz Amnion – kurz o pobyte bábätka v brušku, takže sa vynára všetko, čo je potrebné vidieť, poláskať a pustiť. Tak ako bábätko v brušku neplánuje, iba je, nechá sa unášať vodou,, hýčkať vlnkami, môžem teraz pustiť opraty a nechať sa viesť. Zistiť, čo je moje, čo sú prebrané programy, myšlienky a uistenia, počuté slová, ktoré si vybrali za miesto pobytu moje srdce a nie sú zo mňa, dlho opakované vety, ktoré sa zaryli pod membránu každej mojej bunky – až im uverila, zabalila a odložila.

Disciplína – to je to, čo ma teraz čaká. Sledovať myšlienky, vzorce, ktoré sa vynárajú a vedieť, odkiaľ sa vzali… To je moja Dharma – vedieť, odkiaľ to je…

Dni – 5. 5. 2024

som krutá? Či nie… mám obdobia, ktoré sa striedajú…dni, keď moje pochopenie ľudskosti je obrovské, som tolerantná, súcitná (nie ľutujúca), chápajúca a podporujúca a sú dni, keď vidím, kde ľudia klamú sami seba, hrajú role, cítia sa bezmocní, sú v roli obete a ja škrípem zubami. Mám v tej chvíli pocit márnosti – že nevyužívajú ten potenciál, ktorý majú, že sa skrývajú za čosi, na čo sú zvyknutí a nevylezú von, aby sme ich videli. Že odovzdávajú svoju moc nad svojim životom do rúk iných (rodičov, lekárov, terapeutov). Myslia si, že tí cudzí ľudia im povedia, čo ich telo, čo ich duša potrebuje. Nahodia rozum, počúvajú rady, dodržiavajú postupy a predpisy a potom sa čudujú, že to nefunguje a hľadajú ďalej. Niekde inde. (Netýka sa to všetkých prípadov, lekári, terapeuti, rodičia sú skvelí a pomáhajú… keď sa človek rozhodne, keď cíti, že to tá pravá cesta. Ak vnútro čo i len v najmenšom pochybuje – dnešná rýchla doba to v momente vráti ako bumerang.)

Prečo to vidím okolo seba? Prečo ma to tak znervózňuje, rýpe do mňa, vyvoláva vlny zúrivosti? Lebo to ešte stále v sebe mám aj ja… Menej, ako pred rokmi, ale keďže ma to nenecháva chladnou a lekcie prichádzajú opäť – mám v tom ešte namočené špičky nôh. (dúfam, že len špičky). Učím sa, zisťujem každý deň. Niekedy idem na flow, niekedy prerážam cestu cez kopec, namiesto toho aby som naň vyšla. Niekedy mám srdce plné láska, pochopenia a rešpektu k ceste iných a niekedy nie.

Je to o mojej zodpovednosti. O zodpovednosti za svoj život, o zodpovednosti za rešpektovanie cesty iných (aj keď vidím, že chýba kúsok, že tá duša by už chcela…ale ešte posledný kúsok lepidla drží na mieste a je treba počkať). Moja zodpovednosť za môj strávený deň, za moje myšlienky, za moje odsúvanie nepríjemných skutočností, za moje lekcie, ktoré si priťahujem behom pár minút. Moje strachy, moje pochybnosti, toľko krát opakované situácie, lekcie …. a sú tu znova. Overenie, či naozaj viem, či som pevná, či chcem.

Odkrytie vlastných možností je kapitola sama o sebe, strach zo zodpovednosti, že dary v situáciách nevyužijem „tým správnym spôsobom“ (ako by bol iný, ako správny spôsob 😀 ). Zodpovednosť za to, že som len človek a nejdem v každej situácii na 100%, že nie vždy počúvam svoje vnútro, že niekedy tá hlava predbehne srdce a flow … Že niekedy bolesť klienta nedovolí srdcu prehovoriť, lebo by o bolelo aj mňa…

To je príbeh môjho uplynulého týždňa. Skvelého týždňa.. vidím svoje strachy, vidím situácie a mňa v nich…