som krutá? Či nie… mám obdobia, ktoré sa striedajú…dni, keď moje pochopenie ľudskosti je obrovské, som tolerantná, súcitná (nie ľutujúca), chápajúca a podporujúca a sú dni, keď vidím, kde ľudia klamú sami seba, hrajú role, cítia sa bezmocní, sú v roli obete a ja škrípem zubami. Mám v tej chvíli pocit márnosti – že nevyužívajú ten potenciál, ktorý majú, že sa skrývajú za čosi, na čo sú zvyknutí a nevylezú von, aby sme ich videli. Že odovzdávajú svoju moc nad svojim životom do rúk iných (rodičov, lekárov, terapeutov). Myslia si, že tí cudzí ľudia im povedia, čo ich telo, čo ich duša potrebuje. Nahodia rozum, počúvajú rady, dodržiavajú postupy a predpisy a potom sa čudujú, že to nefunguje a hľadajú ďalej. Niekde inde. (Netýka sa to všetkých prípadov, lekári, terapeuti, rodičia sú skvelí a pomáhajú… keď sa človek rozhodne, keď cíti, že to tá pravá cesta. Ak vnútro čo i len v najmenšom pochybuje – dnešná rýchla doba to v momente vráti ako bumerang.)
Prečo to vidím okolo seba? Prečo ma to tak znervózňuje, rýpe do mňa, vyvoláva vlny zúrivosti? Lebo to ešte stále v sebe mám aj ja… Menej, ako pred rokmi, ale keďže ma to nenecháva chladnou a lekcie prichádzajú opäť – mám v tom ešte namočené špičky nôh. (dúfam, že len špičky). Učím sa, zisťujem každý deň. Niekedy idem na flow, niekedy prerážam cestu cez kopec, namiesto toho aby som naň vyšla. Niekedy mám srdce plné láska, pochopenia a rešpektu k ceste iných a niekedy nie.
Je to o mojej zodpovednosti. O zodpovednosti za svoj život, o zodpovednosti za rešpektovanie cesty iných (aj keď vidím, že chýba kúsok, že tá duša by už chcela…ale ešte posledný kúsok lepidla drží na mieste a je treba počkať). Moja zodpovednosť za môj strávený deň, za moje myšlienky, za moje odsúvanie nepríjemných skutočností, za moje lekcie, ktoré si priťahujem behom pár minút. Moje strachy, moje pochybnosti, toľko krát opakované situácie, lekcie …. a sú tu znova. Overenie, či naozaj viem, či som pevná, či chcem.
Odkrytie vlastných možností je kapitola sama o sebe, strach zo zodpovednosti, že dary v situáciách nevyužijem „tým správnym spôsobom“ (ako by bol iný, ako správny spôsob 😀 ). Zodpovednosť za to, že som len človek a nejdem v každej situácii na 100%, že nie vždy počúvam svoje vnútro, že niekedy tá hlava predbehne srdce a flow … Že niekedy bolesť klienta nedovolí srdcu prehovoriť, lebo by o bolelo aj mňa…
To je príbeh môjho uplynulého týždňa. Skvelého týždňa.. vidím svoje strachy, vidím situácie a mňa v nich…
Leave a Reply