Archives 2021

Viera

Čakala som, že 12. 12. 2021 pri záblesku (ako mnohí popisovali) sa „čosi“ stane. Bol o pre mňa krásny, pohodový a plynúci deň. Včerajšok (13. 12.) to však bolo inak. Od rána som dostávala znamenia, že je potrebné sa pozrieť na niektoré veci inak. Že moja dôvera, viera v seba, svoju cestu je veru slabá.. takmer žiadna.

Posledné roky som si sladko spala na obláčiku vety od pána, ktorý mi pomohol v náročných situáciách. Vždy, keď som bola s ním, hľadala som svoju cestu cez jeho slová a on len.. „Ty len buď, si požehnaná žena“. Sladko sa mi spalo na tejto vlne, pretože som si alibisticky myslela, že sa to celé nejako vyrieši mimo mňa a ušlo mi, že BYŤ znamená byť plne prítomná a plne vnímajúca, nie rozlietaná a mimo seba.

Včera mi to prišlo. Že neverím vo svoju cestu, tým, že ju nemám uchopenú, tak tápam a chytám sa náznakov, chytám sa názorov, videní a vedení osôbok okolo mňa, ktoré vedia a vidia viac ako ja. Ten pocit malej osôbky, ktorá sa spolieha na názory ostatných okolo seba, tak to bol pre mňa náraz nosom do steny. Dlho očakávaný náraz, pretože som sa potrebovala zo svojej škrupinky už vyliahnuť. Večer aj noc bola „hustá“. Plná procesov, ktorým sa mi ani veriť nechce, že prešli a ja dýcham a som tu. Troška iná, čosi odišlo, čosi sa mohlo ukázať, čosi pomaly vystrkuje rožky, aby som to mohla uchopiť.

Som človek, ktorý najmä myslí a snaží sa uchopiť veci rozumom. Ale niektoré nejdú. Je potrebné len ich prijať, či pustiť. Stále hlava hľadá dôkazy a znamenia, ktoré potom racionálnym uvažovaním aj tak nepríjme a myslí si, že ich pochopila inak a že to neboli tie pravé znamenia. Včera sa to zmenilo. Lekcia v priamom prenose o ktorú som dlho prosila a sa jej aj bála… Ešte spracovávam a teším sa na ďalšie hlbšie procesy, uvedomenia. Je mi ľahšie, aj keď som si myslela, že telo odíde 🙂

Mám dôveru v život, dnes stojím ako stĺp a žijem len pre tento okamih. O niektorých veciach a zážitkoch sa bojím hovoriť… zneli by ako zo sci fi filmu. Ale už sú komunity, spoločenstvá, kde sú tieto zážitky a procesy prijímané, zažité a bežné. Takže ak sa niečo netradičné (čo sa veľmi rozumom nedá uchopiť) stane Vám, sme tu… ja Bea, Janka, Danic – Skalná ruža s koreňmi v zemi a lístkami v oblakoch.

Dni ticha a zúrivosti

Húpačka, rozbúrené more, Niagarský vodopád… hm.. všetko sa mi zdá málo autentické. Moje dni sú presne také. Ako hojdačka vo veľkosti mrakodrapu hojdajúca ma, privádzajúca ma k pohľadom nadol v najvyššom bode, k pohľadu do hĺbky mojej čiernej diery v strede hrude. Diery o ktorej viem, niekedy sa mi darí ju ignorovať, niekedy prijímať, niekedy žiť s ňou.

Diera, ktorá je zamazaná tenkou vrstvou omietky, aby nebola viditeľná, aby som sa mohla tváriť, že tam vlastne nie je a iba v momentoch, keď mám nabrané zásoby sily a ľahšie obdobie za sebou, som schopná pozrieť sa a odlúpnuť kúsok.

Môžem sa tváriť, že som pochopila veľa vecí a viem o čom to tu na svete je. Niekedy sa dokážem pozerať a prijať, že to proste bolo, že sa tie veci stali, že vďaka nim som presne taká aká som. Ale sú chvíle, keď nenávidím tie chvíle, ktoré mi dovolili zabudnúť na moje srdce, zabudnúť na to, že som človek. Naučili ma vyť tvrdá, výkonná, bez citov, kruto premýšľajúca, bezchybný stroj na výkon, neprestajne podávajúci vysoký výkon a keď sa to nepodarilo na plný výkon, tak som ešte pridala, aby to nabudúce bolo dokonalé.

Nenávidím tú časť seba, ktorá ma odtrhla od seba samej a dovolila, aby som kričala na svoje dieťa. Nenávidím tú časť, ktorá si nedovolí zlyhať, ktorá si nadáva, ak to nie je 100 %, ktorá je tak navyknutá mať nároky na seba, že to očakáva aj od svojho okolia… Toho najbližšieho.

Pr cudzích viem pochopiť všetko, zlyhanie, neochotu, nedokonalosť. Pri sebe a mojej dcére vyžadujem – nesklamať. Nesklamať iných…cudzích. Zo, že tým zrádzam seba a svoje dieťa – tak na to ma nenaučili sa pozerať. Vidím to, viem to a sú chvíle, keď pocit zodpovednosti autorite preváži a ja konám ako stroj. Znova a znova, nenávidím, som sklamaná, zahanbená, nahnevaná, nazúrená na seba. Že som zasa … zasa som to urobila inak ako som chcela, že inak ako by som chcela. S pochopením, so srdcom. Prelomiť ten vzorec, dať najavo, kde je to inak ako chcem. Vedieť sa zastaviť v tom okamihu.

Áno, uvedomujem si to. Hľadám rovnováhu medzi svojimi potrebami a láskavosťou pre iných. Medzi ohľaduplnosťou a neobmedzením seba. Hľadám, tápam. Mám pocit, že by to bolo lepšie, keby mi to bol niekto ukázal, keď som bola malá. Že by som vedela, ako na to. Že by t bolo lepšie. A na druhej strane plne cítim, že musím nájsť, ako to potrebujem ja. Že práve ten moment, keď to vydolujem z mojej duše, keď mi duša bude vravieť (nie rozum), čo treba …. (bez ohľadu na mňa, lebo ja už budem vyliečená) budem vedieť ostatných podporiť, pochopiť.

Idem liečiť. Seba… V hĺbke duše viem, že je to v poriadku…možno sa t derie von len hnev, ktorý bol potláčaný niekoľko desaťročí… Neviem. Idem, chcem inak…

Dovoliť si zlyhať

Svojej dcérke každý deň hovorím, že je v poriadku, ak jej veci  neklapnú hneď na prvý krát, že je v poriadku, keď pokazí, rozleje, rozbije… Hm.. hovorím každý deň a každý deň nedodržiavam. Som na seba prísna, každé zlyhanie som brala ako nedostatočnosť, skutočnosť, že som bola málo pozorná, nepremýšľala som dopredu, že som zanedbala, že som… asi vsi viete doplniť svoje.

Bála som sa zlyhania, sklamania očakávaní ostatných a pritom som toľkokrát šla proti sebe. Moja duša sa až teraz nadychuje, ukazuje svoje tvár a ja si dovoľujem až teraz žiadať pre seba, dovoľujem si hľadať svoj smer. Dovoľujem si vyskúšať cestu, ktorá sa mi teraz zdá ako tá pravá a rátať s tým, že o polroka zistím, že to nebolo ono a netrestať sa za to. Neubližovať si vnútorne posudzovaním svojho kroku ale prijatím, že sa veci a ja môžeme zmeniť. Že môj odhad a nadšenie pre nejakú činnosť sa môže o mesiac zmeniť a nie je to tým, že by som bola prelietavá, nezodpovedná. Že to môže byť tým, že som sa v tej situácii naučila to, čo som mala (napríklad si dovoliť netrafiť na prvý krát a neodsúdiť sa za to  ) Možno veriť tomu, že som „štartovač“ … ukázať iným, že ak to dokážem ja, tak sa do toho môžu pustiť aj oni Veru aj takéto sa mi stalo. Ukázala som, dovolila som si a už mohli aj iní. A tá radosť, že to malo celé zmysel bola neopísateľná. (priateľke som pred 25 rokmi naštartovala kariéru, pretože keď som „to čosi“ dokázala ja, tak to musí aj ona… to jej povedal jej vtedajší manžel  a zafungovalo to). Ako sa v tom cítim? Báječne. To, že ma niekto „preskočí“ neberiem osobne. Teším sa z toho a mojej dcérke to hovorím stále. Teraz síce v dáme vyhrávam ja, ale viem, že príde čas, keď sa to otočí a rátam s tým a budem na Teba hrdá. Áno, rátam s tým, že bude šikovnejšia ako ja. (Už teraz má veľa oblastí zvládnutých oveľa lepšie), Takže proces učenia  a preskakovania mojich limitov milujem. Keď mám teda začať nejaký proces a po mesiaci z neho odísť, možno je to aj pre tento dôvod….a to mi veru stačí.

Pravda v nás

Pokiaľ ešte budeme odkrývať naše vnútro? Ako hlboko sa dá ísť? Aké všetky manévre urobila naša duša v snahe s prispôsobiť, ukryť, neprezradiť…lebo berie ohľad, lebo sa hanbí, lebo si myslí že…

Som milujúca a vďačná. Tieto dni ma opäť posunuli k sebe. Aj vďaka trpezlivým priateľkám, ktoré mám som si mohla na svoju pravdu prísť postupne, sama ako potrebujem.. (nedokážem pochopiť, ako môžu tak dlho vydržať nič nepovedať, keď vidia očividné veci, ktoré ja nevidím).

Mám doma učiteľku… 9 ročnú. Začlenenie do kolektívu nie je jej „silná stránka“.. povedzme si, že vlastne je. Lebo jej duša reaguje na všetko, čo ni eje v pravde, kde je manipulácia a snaha dotlačiť „niekam“.. Toto ale veľmi okolie nechápe a tak vyzerá, že „nevie chodiť“ v sociálnych interakciách. Opak je pravdou…presne nás (mňa určite) vedie k pravému a otvorenému spôsobu žitia. Niektoré lekcie musí opakovať, aby som pochopila, niektoré svoju odozvu nenájdu nikdy (nie každý je ochotný sa pozerať do žumpy svojich necností). Ale ja som sa už pozrela.

Posledný príbeh mal svoj zvonček na konci dnes ráno… V piatok jej nebolo dobre v škole, v pondelok ráno doma scéna, zúrivosť po najvyššie hory (na mamu sa zazeralo hroooozne) a moja snaha priviesť ju k nej samej, daj jej pocítiť, že v procese je prijímaná a nie je sama nech sa deje čokoľvek bola odmietaná najviac na svete.

A v tom to je. Snaha nebola to, čo pomáha… nedôverovala som jej, že to zvládne, nedôverovala som sebe, že je to v poriadku, snažila som sa vlastne ošetriť moje vlastné ja. Len mi zrkadlila moje procesy, naznačila, že sa dá ísť inak. A ja som to nevidela. Môj strach o jej rany, ktoré môže utŕžiť je veľký ale potrebujem sa znova pustiť do tej ľahkosti, ktorú som zakúsila v lete. Že sa veci dejú a neochránim a nevykalkulujem všetko dopredu, tak sa uvoľniť a riešiť iba to, čo je  . Slová sa ľahko hovoria aj píšu, mala som to uchopené a znova som skĺzla do kŕča, na ktorý som zvyknutá.  Ufff.

Dnes nám po ceste zasvietilo slniečko, predralo sa pomedzi mraky a na 3 sekundy zasvietilo – iba pre nás. Inokedy by som si povedala, že je to náhoda ale dnes to bolo pre mňa. Hneď po tom, čo som si dovolila uvidieť tento proces z druhej strany.

Odvaha, odhodlanie, sila mojej dcéry ma posúva ďalej. ukazuje mi, že tam, kde ja používam hlavu, skúsenosti, naučené vzorce  to ona vie inak. A ja ju brzdím.

Takže veľké veci sa dejú….

Levia brána – zázrak a …

zázrak a … nič
Veru. Zázrak sa nekonal. Celé dni som ako na ihlách, skúmam svoje vnútro, zisťujem, kde sa čo zmenilo a zatiaľ „iba“  veľa veľa poznania. vyťahovania starých zabudnutých (zatlačených) skúseností. No viete, už som čakala, že Levia brána tento rok zafunguje. Že zažijem ten prechod, to osvietenie.. Hm, vlastne ma osvietilo. Osvietilo ma poznanie, že treba makať, vyťahovať veci na povrch, v nepríjemných situáciách nevyťahovať hlavu a analýzu, ale ísť niekam inam.. Nie prečo zo situácie. Ísť do srdca. Naozaj… Dnes mi to došlo, precítila som ako veľmi zbytočné boli moje „rozumné“ vycibrené slová v ktorých som sa snažila popísať situáciu, moje pocity v nej,  vplyv tých pocitov na okolie a iných tvorov (ľudí).
A bolo to o ničom. Chýbala tomu hĺbka… (slová boli „správne“)…ale chýbal tam úplne cit, pochopenie, hájila som si svoje „postavenie“, hodnotenie seba okolím a vôbec som nebrala ohľad na moje dieťa a jeho pocity. To ale vidím až teraz. Bolo to bez prejaveného citu, bez pritúlenia, bolo to hra o určovaní mojich hraníc a bez pohľadu do očí. Pretože, ak by som sa do očí pozrela, nikdy by som to nemohla urobiť. Automaticky, chladne ako robot.
Takže žiadne osvietenie z brány neprišlo. Bola to tvrdá práca, skĺznutie do vychodených (mojich) koľajníc ktoré neznášam. Viem, že vo vnútri som tá nežná a láskavá mama ale to, čím som bola dnes…. fuj… Nemám sa rada v týchto chvíľach. Tak, ako mi chýba pochopenie pre svoju dcérku, tak mi chýba láskavosť a pochopenie pre seba. Prečo? Pretože som zažila to, čo robím teraz ja a vo chvíľach, ktoré sú pre mňa nepríjemné z nich utekám, unikám ako v mojom detstve. Unikám zo srdca a idem do hlavy, pretože srdce by to zlomilo. Rozum z toho urobí skúsenosť a pravidlo, ktoré sa v takýchto situáciách odporúča dodržať, aby to bolo prijateľné.
Ako toho robota dať preč? Silno mi to „bije“, viem o tom dlho, ako sa ponoriť a konať zo srdca v každej situácii?  Ako nájsť rovnováhu medzi svojim hranicami a skúsenosťami? Nijako. Pretože, ak musíte hľadať hranicu, tak to ešte nejdete z hĺbky. Nejdete zo srdca, pretože tam hranice nepotrebujete. Nemáte sa predsa pred čím chrániť.
Idem makať. Makať na tom, prečo to tak nerobím. Dať si stodvanásty pokus, šancu, aby som to dokázala. V tejto chvíli veľmi chcem. Veľmi. Veľmi. Viete, čo je na tom najhoršie? Keď si uvedomím, že pri cudzom dieťati by som to takto nerobila. Ako to, že pri iných sme láskaví, trpezliví, veľkorysí… a pri tom najvzácnejšom a najkrehkejšom to robíme inak?Hm.. teda ja robím, je to moja skúsenosť. Je to tým, že je to dieťa „moje“?  Ja mám paniku z toho, že s dcérky nevychovám slušného človeka. Láskavého… a od nej čakám to, čo niekedy ani ja sama nedokážem dať. Kolotoč… Ale aspoň už horská dráha prestala ísť dole kopcom a keď zastane, chcem prestúpiť na inú atrakciu…

Hĺbka dní

AK ste si prečítali článok Odhalenie.. hm.. takt tento text vznikol ešte pred ním. Chcela som napísať len pár slov k pocitom, čo ma viazali k tomuto textu a zrazu tam toho bolo oveľa viac, s úplne inou energiou, ktorá sa k tomuto článku neviazala. A tak vzniklo čosi samostatné, vyvreté priamo z duše. Pomenované, precítené…  a  teraz mám pocit, že to, čo píšem tu už nemá ten správny náboja napriek tomu ma nepustí ho zmazať. Čosi je v tých riadkoch, čo príde vhod niekomu úplne náhodne…asi  . A tak ho púšťam von do sveta. naciťujem si ho nanovo a uvedomujem si, čo to prinieslo mne:-D

Husté dni. Plné pokoja a dôvery a napriek kopcu  aktivít (z čoho niekedy bývam v strese) sú to teraz dni plné hĺbky.
Pozerám si na ruky, ktoré píšu ale sú vlastne iba nástrojom . pozerám cez ne, naplno usadená v sebe, vychutnávajúca si pocit tu a teraz. Plná prítomnosť, pozornosť, odtrhnutie sa od sveta. To, čo bežne poskytujeme klientkám a klientom pri kraniosakrálnej terapii, som si už dlho nedopriala ja. Sama. Na supervíziách, kurzoch je to pre mňa už tradícia – čas pre mňa, kde môžem ísť do hĺbky, nechať vyvstať čo sa má dostať von ale sama v kolotoči denných činností som sa veru nevedela zastaviť a dopriať si plnú pozornosť. Vyčistiť hlávku a iba byť. Dovoliť si prísť, čo má prísť.

Je niekoľko dní pred slnovratom. Pre mnohé ženy je to dlho očakávaný deň spájajúci sa s tradíciami, rituálmi, stretnutiami. Ja necítim ešte silu týchto dní. Možno tým, ako sa spája sila myšlienok na tento deň v rôznych spoločenstvách, vzniká energetická sieť, ktorá vyživuje celé skupiny. Ale keď je človek mimo prírody, mimo lesa, necinkajú mu prírodné hodiny… tak sa mu možno ťažko spája s významnosťou týchto špeciálnych dní – tak ako mne.

Tento rok je to troška inak. Za posledného polroka (mesiac, posledný týždeň či deň) sa toho toľko udialo, že teraz ten magický dátum udiera aj do môjho tela. Okolie vyzerá rovnako a napriek tomu cítim, že je vlastne všetko inak. Tento pocit by som si rada uchovala, pocit, že sa dejú dobré veci, že sa všetko ukladá tak ako má (aj keď sa nesnažím a netlačím očami nohami a rukami 

Odhalenie

Nespoznávam sa mu seba. Idem pracovať a zrazu zistím, že pozerám na prázdnu stranu vo Worde  a o ďalšiu chvíľočku už moje prsty skáču po klávesnici a rodí sa článok. Asi som vypustila divé zviera, ktoré si svoju chvíľku chce užiť každý deň pri písaní.  Možno je to práve tým, že keď píšem, odhaľujem svoje vnútro čoraz viac a to bolo čosi, čo som si veru nedovolila. Odhaliť karty je hlúpa možnosť ako dať nepriateľovi zbraň – výhodu do ruky. A to sa predsa nerobí. A kto je nepriateľ? Hm.. doteraz to mohol byť pre mňa ktokoľvek. Ktokoľvek, kto mohol v citlivej situácii použiť moje zdôverenie sa proti mne. (po rozume mi behá moja práca). Ktokoľvek, koho stretávam častejšie ako pani v obchode (tá je „bezpečná“ a tak sa pri nej môžem odviazať). Ktokoľvek, kto by mohol využiť moju citlivosť, zraniteľnosť, nedokonalosť proti mne. Skúmam si, ohmatávam  a naciťujem  novú situáciu. Zisťujem, kde sa ešte chcem skrývať a kde sa už viem ukázať a ostať stáť. Kde už v situácii nevysvetľujem a nehľadám „prijateľné“ vysvetlenie situácie (nech nevyzerám ako blázon). Predstavujem si známych, ktorí ma poznajú z iných situácií a predstavujem si, čo bude, keď si prečítajú niektoré moje články, keď sa „im to dostane do rúk“. . Ako sa pozrieť do očí a povedať: „Vieš, ja to mám teraz takto.“  Bez obalov, vysvetliviek, skúmavých pohľadov (mojich…že čo príde a ako sa „brániť“…ach jáááj).

S tým pocitom, čo mám teraz v hrudi, by to šl

Deka od mojich predkov

Som „stará škola“…“vycvičené“ dieťa, čo sa vždy snažilo byť vzorové, vzorné, tichučké, nevidené, nevytŕčajúce, dokonale pripravené, aby nič nezanedbalo, aby nič nebolo inak, ako očakáva okolie. Naučila som sa vedieť, čo kto ako vyžaduje (mama, otec, babka, spolužiaci)… vidíte v tom to, čo ja? Snažila som sa byť neviditeľná, nekomplikujúca súčasť života. NEVIDENÁ…V určitých momentoch sa to preklápalo a vedela som, že ma môžu vidieť, počuť…ale tých chvíľ vždy bolo málo a vždy som sa ich zľakla a analyzovala, či to nebolo príliš.
Dnes je zvláštny deň. Telo mám unavené, nevyspaté a neoddýchnuté (v hlave mi chodí, že nič nevládzem a ja zisťujem, či je to čas na oddych alebo je to hra, pri ktorej sa  nemám dostať hlbšie). Ťažko rozoznať, keď ste celý život šli cez svoje hranice, cez svoje mantinely a vlastne neviete, čo je už príliš a kde je to prirodzené). Mám všetky nástroje na to, aby som celé dni bola plná života, energie, plná svetla a ja sa nejako vždy obzerám, či je vidieť moja únava a či je vidno, že pracujem a nevládzem. Prečo človek nesiahne dovnútra a nevystredí sa, nenačerpá energiu ale chodí po svete ako kôpka nešťastia a chúďatko? Prečo už 4 roky nie som plná elánu, sršiaca energiou (teda som…ale je to nárazové, krátkodobé a ten prepad je teda doooosť nepríjemný).
Netušila som, kam ma dnešné písanie zavedie…. a čo dnes o sebe zistím.  Je toho teraz veľa, čo sa mi spája a začína dávať zmysel. Rodinné tradície, vety, ktoré mám zapísané hlboko v duši a viem, že nie sú moje, ma ovplyvňovali …no.. hm.. dlho. Napriek skúsenostiam, už prežitým katarzným procesom, uvedomovaniu si okolností, pôvodu duše, seminárom a pomenovávaniu sa mi až dnes podarilo niektoré veci precítiť a pomenovať a prijať. Myslela som si, že mám život „pustený“, že pôjdem tam, kam ma to zaveje a že som pripravená. Dnes sa mi podarilo pozrieť pod deku, ktorá ma prikrývala ako darček od mojich predkov….
Myšlienky mi teraz behajú, telo je čoraz ľahšie, pretože púšťam presvedčenia, ktorá mi riadili môj svet. A čo je najhoršie, nevidela som to. Možno okolie videlo…ale nedá sa to povedať (teda dá, ale človek to aj tak pustí jedným uchom dnu a druhým von a ešte sa na vás aj nahnevá) Nedá sa tlačiť čas, ani dolovať sily, keď sa neposkladajú všetky dieliky na to správne miesto.

Ďakujem, predkovia, že ste si to odžili a nemusela som tieto presvedčenia žiť s vami, v dobe, keď sa to inak nedalo. Bola to otázka života a smrti. Ďakujem, že ste mi všetky vaše skúsenosti, presvedčenia, traumy, bolesti, zrady predali v mojej DNA. Hlboko sa skláňam pred vašim odhodlaním, silou. Po prvý krát sa môžem na vaše vlastnosti (ktoré sa mi nepáčili) pozrieť s vďakou a pochopením.. A čo je lepšie, môžem ich prepustiť z môjho života, z mojej krvi, kostí (to viete…DNA). Uznávam, sú to vaše skúsenosti  a ja môžem ísť inak.
Povedali mi, že som v mojom rode posledná s rodovou karmou (duša plesala, keď som vedela, že dcérka už pôjde inak). Netušila som do dnešného dňa, že si to budem musieť odmakať. Myslela som si, že to tak proste bude  Dcérka, beriem si späť všetky svoje skúsenosti a programy, nech si konečne môže ísť svojou vlastnou – inou- cestou. Beriem si späť všetky svoje programy, ktoré si prebrala a nie sú Ti k úžitku, všetky skúsenosti, kde si mi chcela pomôcť a niesla si to bremeno so mnou.  Nehnevám sa za to na seba… vôbec (a nepripustím si ani myšlienky, že by to ešte mohlo prísť)… bola to skúsenosť, robila som to najlepšie, čo som vedela, na čo som mala  v tom momente sily, skúsenosti a odvahu. A ako si tu sedím, keď si predstavím teraz moje nohy chodiť po svete, tak si už môžu dupkať a cupkať kadiaľ chcú. Mám tu svoje miesto, nielen kúštiček. Môžem sa pozrieť do očí a byť, môžem byť a je to tak v poriadku. Môžem byť iná, nemusím všetko vedieť, môžem mať iné názory, skúsenosti a pritom sa pozerať do očí druhému, ktorý to má inak. Nemusím sa báť, že ja to mám inak, že tam vidím čosi iné, že sa mi to prihovára z inej strany pod vplyvom mojich skúseností a zážitkov.

Chcem to žiť.

6 týždňov

Opäť sa mi potvrdilo, aké je dôležité ženu informovať o tom, čo všetko sa môže diať po pôrode. Na pôrod sú pripravené…ale čo sa deje, keď prídu domov s uzlíčkom šťastia v náručí, telom plným hormónov, starajúcim sa o zavinutie maternice, prípravy mliečka pre drobčeka, stiahnutie svalov na brušku, usporiadanie všetkých orgánov do prijateľnejšej polohy (nedá sa napísať do pôvodného usporiadania.. to naozaj nie ). Je to nové, nečakané, iné, ako ste si dokázali predstaviť… vstávate v noci a dojčíte, prsia sú iné ako predtým, niekedy boľavé, niekedy nie, ale určite citlivé. Ste plné šťastia, lásky a…..práve v tom je tá zrada. Necítite, že je tu posvätný čas pre vás a bábätko, čas, kedy máte oddychovať, telo nechať ležať a mojkať sa s drobčekom. Ležať, spať…čokoľvek, čo telu poskytne pohodlie a hlavne oddych.. Cítite sa často, ako by ste mohli skaly prenášať, fičíte na endorfínoch z pôrodu… ale …ležkajte, spinkajte, pozerajte na svoje dieťa… Kríza potom prichádza okolo 3 mesiaca.. Menej mliečka, (subjektívne pocity), nervozita a ÚNAVA…
Mamky.. 6 týždňov … to je čas potrebný na ustálenie hormónov, spamätanie tela.. Doprajte si ten čas pre vás…nie je to len pre vás…je to pre celú rodinu… a ja viem, čo píšem 

Dôvera

Dôvera … slovo, ktoré som v poslednej dobe opakovala každý deň. Niekoľko krát…sto krát… aj svojej dcérke.. Potrebujem Ti dôverovať. Môj radar na klamstvo, na zatajovanie informácii bol mimoriadne citlivý a slovo DÔVERA sa o mňa omotávalo a uťahovalo svoje laná. Myslela som si, že potrebujem, aby som dôverovala svojmu okoliu. Aby som sa mohla spoľahnúť, že to, čo mi hovorí dcérka je pravda a ja v tom nemám hľadať únik pred dôsledkami činov. Dôvera, že moje slova ostanú u ostatných v bezpečí a nebudú vytiahnuté v chvíli, keď som zraniteľná. Slova, činy, ktoré ma neohrozia. No a viete….o čom to vlastne celé bolo? CHÝBALA MI DÔVERA V SEBA. Sama sebe som neverila až natoľko, že som sa potrebovala chrániť a ubezpečovať sa, že mi ostatní neublížia, že sa situácie neotočia voči mne. Včera to prišlo. Dovolila som si otvoriť sa, ukázať moju bolesť, moje zlyhania, sklamania samej zo seba, svoje odsúdenie mojej minulosti napriek vedomiu, že je to iba skúsenosť na celej ceste života. Ale ten pocit, že ukážem čosi, čo sa mne samej nepáči na sebe a na čo nie som hrdá.. tak to bolo husté. Ešte zžijem z endorfínov, v obláčiku dosadania emócii, pocitu slobody ducha, pohľadu, otvorenia a dôvery. Dôvery, že si môžem iste cestou, ktorú som veru nikdy nevidela pred sebou sa kľukatiť. Včera som sa odvážila sa otvoriť a dostala som more požehnania, pochopenia, podpory, nezištnej prajnosti, lásky, pochopenia, rešpektu… hm.. veci, ktoré som voči sebe vlastne nemala ani ja. Vďaka dámy.. Vy viete o kom hovorím…. a píšem. Postupne sa to formuje, ukladá, usádza a vlastne rastie. Ta prvotná dôvera v život, v silu prítomnu neustále okolo nás všetkých. Ešte si len obkukávam a oťukávam silu, ktorá sa mi derie zo srdca. silu, ktorá tam vlastne bola prítomna ale neprejavená. Neprecítená. Sila môjho JA. Ďakujem