Húpačka, rozbúrené more, Niagarský vodopád… hm.. všetko sa mi zdá málo autentické. Moje dni sú presne také. Ako hojdačka vo veľkosti mrakodrapu hojdajúca ma, privádzajúca ma k pohľadom nadol v najvyššom bode, k pohľadu do hĺbky mojej čiernej diery v strede hrude. Diery o ktorej viem, niekedy sa mi darí ju ignorovať, niekedy prijímať, niekedy žiť s ňou.
Diera, ktorá je zamazaná tenkou vrstvou omietky, aby nebola viditeľná, aby som sa mohla tváriť, že tam vlastne nie je a iba v momentoch, keď mám nabrané zásoby sily a ľahšie obdobie za sebou, som schopná pozrieť sa a odlúpnuť kúsok.
Môžem sa tváriť, že som pochopila veľa vecí a viem o čom to tu na svete je. Niekedy sa dokážem pozerať a prijať, že to proste bolo, že sa tie veci stali, že vďaka nim som presne taká aká som. Ale sú chvíle, keď nenávidím tie chvíle, ktoré mi dovolili zabudnúť na moje srdce, zabudnúť na to, že som človek. Naučili ma vyť tvrdá, výkonná, bez citov, kruto premýšľajúca, bezchybný stroj na výkon, neprestajne podávajúci vysoký výkon a keď sa to nepodarilo na plný výkon, tak som ešte pridala, aby to nabudúce bolo dokonalé.
Nenávidím tú časť seba, ktorá ma odtrhla od seba samej a dovolila, aby som kričala na svoje dieťa. Nenávidím tú časť, ktorá si nedovolí zlyhať, ktorá si nadáva, ak to nie je 100 %, ktorá je tak navyknutá mať nároky na seba, že to očakáva aj od svojho okolia… Toho najbližšieho.
Pr cudzích viem pochopiť všetko, zlyhanie, neochotu, nedokonalosť. Pri sebe a mojej dcére vyžadujem – nesklamať. Nesklamať iných…cudzích. Zo, že tým zrádzam seba a svoje dieťa – tak na to ma nenaučili sa pozerať. Vidím to, viem to a sú chvíle, keď pocit zodpovednosti autorite preváži a ja konám ako stroj. Znova a znova, nenávidím, som sklamaná, zahanbená, nahnevaná, nazúrená na seba. Že som zasa … zasa som to urobila inak ako som chcela, že inak ako by som chcela. S pochopením, so srdcom. Prelomiť ten vzorec, dať najavo, kde je to inak ako chcem. Vedieť sa zastaviť v tom okamihu.
Áno, uvedomujem si to. Hľadám rovnováhu medzi svojimi potrebami a láskavosťou pre iných. Medzi ohľaduplnosťou a neobmedzením seba. Hľadám, tápam. Mám pocit, že by to bolo lepšie, keby mi to bol niekto ukázal, keď som bola malá. Že by som vedela, ako na to. Že by t bolo lepšie. A na druhej strane plne cítim, že musím nájsť, ako to potrebujem ja. Že práve ten moment, keď to vydolujem z mojej duše, keď mi duša bude vravieť (nie rozum), čo treba …. (bez ohľadu na mňa, lebo ja už budem vyliečená) budem vedieť ostatných podporiť, pochopiť.
Idem liečiť. Seba… V hĺbke duše viem, že je to v poriadku…možno sa t derie von len hnev, ktorý bol potláčaný niekoľko desaťročí… Neviem. Idem, chcem inak…
