Dni

Mám obdobie, ktoré som asi potrebovala zažiť. Obdobie, v ktorom sa striedajú vlny nadšenia, nových myšlienok s obdobím čakania, premýšľania a ležania.

Doteraz som si myslela, že ležanie je ničnerobenie. Teraz ho vnímam ako čas, kedy sa moje telo potrebuje po dlhých rokoch naháňania zregenerovať, zastaviť, zreparovať. Niekde v hĺbke duše cítim, že je to v poriadku, niekedy mám pocit, že som lenivá a že je to len o mne a netúžbe sa pohnúť ďalej. Obe verzie sú správne. V jednej si preciťujem, aké to je nenútiť sa, keď hlava povie ale telo nechce. Čakanie na ten pokyn tela – teraz je ten správny čas… Aj v časoch, keď je moje telo vyčerpané a veľmi choré som schopná sama seba dotlačiť do akcie a splniť to, čo sa odo mňa očakáva. Hrozné…ale vidím to, snažím sa byť k sebe láskavá, citlivá a chápajúca. Otvorene prijímam všetky procesy, prijímam to, čo sa vynoruje, čo by chcelo ostať skryté, nevidené. Je čas to prijať ako skúsenosť. Možno zbieram sily na obdobie, ktoré sa chystá. Možno len potrebujem v tíšku byť a chvíľku epremýšľať, nevedieť, neísť, nechcieť. Možno sa moje telo kalibruje, pripravuje, mení, púšťa.. nie možno – určite.

Stretávajú ma stuácie v ktorých zisťujem čo sa mi páči, kde konám zo zvyku alebo zpodľa programu. Pomalinky si dovoľujem zisťovať, čo vlastne chcem, kto som ja, aké tpžby má moja duša.

Držte palce.