Mám pár priateliek, ktoré poznajú vetu: „Ale ja ju neľúbim dosť…“ Jedná sa o moje dieťa. Starám sa, poskytujem všetko, smejem, hrám…ale stále cítim, že tomu chýba tá materinská bezbrehá hrdosť, podpora, láskavé chvíľky, keď stačí iba byť.
Možno to bolo tým, že sme na dušičku čakali 4 roky a v 6 týždňoch som po stresujúcej situácii začala krvácať, ten strach ma ochromil na dlhú dobu. Možno to bolo tým, že pôrod v baby friendly nemocnici nebol vôbec podľa deklarovaných postupov a služieb, rodila som po vplyvom liekov, ktoré ani nepoznám, bola som odpojená od seba, nadopovaná a tie prvé chvíľky s dcérkou boli hmlisté, telesne vyčerpávajúce a intenzívne.
Viete, väčšinou vyzerám ako dobrosrdečný, usmiaty človek. Vedome som neškodila, mala som pocit, že ľúbim všetkých (aj na môj úkor) a na poslednom stretnutí na kurze Cranioduly to prišlo. Našla som ten utajovaný, skrytý, chránený kúsok srdca, ktorý mi chýbal. Prišla som domov a pozerala na tú milovanú bytosť a bolo mi ľúto, že toto odo mňa necítila celé tie roky. Nie, že by som ju neľúbila, ľúbila…celým svojim srdcom, koľko som len vládala. Ale nebolo to celé srdiečko…to bolo to, čo som nevedela odomknúť…
Zvyky sa vracajú, nebudem tvrdiť, že by som sa nevracala do stereotypov života – nabehnem niekedy do starých koľají. Ale, snažím sa zastaviť sa a premurovať tie cestičky, ktoré boli bezpečné ale zároveň obmedzujúce. Niekedy je to nasilu, niekedy to plynie, niekedy sa spamätám, niekedy aj nie. Ale som hrdá na to, že sú už situácie, keď to nie sú zlyhania ale situácie, kde som sa poučila, aby som nabudúce mohla inak.
Takže, ak máte pocit, že bezpodmienečná láska k svojmu dieťatku sa niekam stratila… vieme ju nájsť…
