Hĺbka dní

AK ste si prečítali článok Odhalenie.. hm.. takt tento text vznikol ešte pred ním. Chcela som napísať len pár slov k pocitom, čo ma viazali k tomuto textu a zrazu tam toho bolo oveľa viac, s úplne inou energiou, ktorá sa k tomuto článku neviazala. A tak vzniklo čosi samostatné, vyvreté priamo z duše. Pomenované, precítené…  a  teraz mám pocit, že to, čo píšem tu už nemá ten správny náboja napriek tomu ma nepustí ho zmazať. Čosi je v tých riadkoch, čo príde vhod niekomu úplne náhodne…asi  . A tak ho púšťam von do sveta. naciťujem si ho nanovo a uvedomujem si, čo to prinieslo mne:-D

Husté dni. Plné pokoja a dôvery a napriek kopcu  aktivít (z čoho niekedy bývam v strese) sú to teraz dni plné hĺbky.
Pozerám si na ruky, ktoré píšu ale sú vlastne iba nástrojom . pozerám cez ne, naplno usadená v sebe, vychutnávajúca si pocit tu a teraz. Plná prítomnosť, pozornosť, odtrhnutie sa od sveta. To, čo bežne poskytujeme klientkám a klientom pri kraniosakrálnej terapii, som si už dlho nedopriala ja. Sama. Na supervíziách, kurzoch je to pre mňa už tradícia – čas pre mňa, kde môžem ísť do hĺbky, nechať vyvstať čo sa má dostať von ale sama v kolotoči denných činností som sa veru nevedela zastaviť a dopriať si plnú pozornosť. Vyčistiť hlávku a iba byť. Dovoliť si prísť, čo má prísť.

Je niekoľko dní pred slnovratom. Pre mnohé ženy je to dlho očakávaný deň spájajúci sa s tradíciami, rituálmi, stretnutiami. Ja necítim ešte silu týchto dní. Možno tým, ako sa spája sila myšlienok na tento deň v rôznych spoločenstvách, vzniká energetická sieť, ktorá vyživuje celé skupiny. Ale keď je človek mimo prírody, mimo lesa, necinkajú mu prírodné hodiny… tak sa mu možno ťažko spája s významnosťou týchto špeciálnych dní – tak ako mne.

Tento rok je to troška inak. Za posledného polroka (mesiac, posledný týždeň či deň) sa toho toľko udialo, že teraz ten magický dátum udiera aj do môjho tela. Okolie vyzerá rovnako a napriek tomu cítim, že je vlastne všetko inak. Tento pocit by som si rada uchovala, pocit, že sa dejú dobré veci, že sa všetko ukladá tak ako má (aj keď sa nesnažím a netlačím očami nohami a rukami 

Odhalenie

Nespoznávam sa mu seba. Idem pracovať a zrazu zistím, že pozerám na prázdnu stranu vo Worde  a o ďalšiu chvíľočku už moje prsty skáču po klávesnici a rodí sa článok. Asi som vypustila divé zviera, ktoré si svoju chvíľku chce užiť každý deň pri písaní.  Možno je to práve tým, že keď píšem, odhaľujem svoje vnútro čoraz viac a to bolo čosi, čo som si veru nedovolila. Odhaliť karty je hlúpa možnosť ako dať nepriateľovi zbraň – výhodu do ruky. A to sa predsa nerobí. A kto je nepriateľ? Hm.. doteraz to mohol byť pre mňa ktokoľvek. Ktokoľvek, kto mohol v citlivej situácii použiť moje zdôverenie sa proti mne. (po rozume mi behá moja práca). Ktokoľvek, koho stretávam častejšie ako pani v obchode (tá je „bezpečná“ a tak sa pri nej môžem odviazať). Ktokoľvek, kto by mohol využiť moju citlivosť, zraniteľnosť, nedokonalosť proti mne. Skúmam si, ohmatávam  a naciťujem  novú situáciu. Zisťujem, kde sa ešte chcem skrývať a kde sa už viem ukázať a ostať stáť. Kde už v situácii nevysvetľujem a nehľadám „prijateľné“ vysvetlenie situácie (nech nevyzerám ako blázon). Predstavujem si známych, ktorí ma poznajú z iných situácií a predstavujem si, čo bude, keď si prečítajú niektoré moje články, keď sa „im to dostane do rúk“. . Ako sa pozrieť do očí a povedať: „Vieš, ja to mám teraz takto.“  Bez obalov, vysvetliviek, skúmavých pohľadov (mojich…že čo príde a ako sa „brániť“…ach jáááj).

S tým pocitom, čo mám teraz v hrudi, by to šl

Deka od mojich predkov

Som „stará škola“…“vycvičené“ dieťa, čo sa vždy snažilo byť vzorové, vzorné, tichučké, nevidené, nevytŕčajúce, dokonale pripravené, aby nič nezanedbalo, aby nič nebolo inak, ako očakáva okolie. Naučila som sa vedieť, čo kto ako vyžaduje (mama, otec, babka, spolužiaci)… vidíte v tom to, čo ja? Snažila som sa byť neviditeľná, nekomplikujúca súčasť života. NEVIDENÁ…V určitých momentoch sa to preklápalo a vedela som, že ma môžu vidieť, počuť…ale tých chvíľ vždy bolo málo a vždy som sa ich zľakla a analyzovala, či to nebolo príliš.
Dnes je zvláštny deň. Telo mám unavené, nevyspaté a neoddýchnuté (v hlave mi chodí, že nič nevládzem a ja zisťujem, či je to čas na oddych alebo je to hra, pri ktorej sa  nemám dostať hlbšie). Ťažko rozoznať, keď ste celý život šli cez svoje hranice, cez svoje mantinely a vlastne neviete, čo je už príliš a kde je to prirodzené). Mám všetky nástroje na to, aby som celé dni bola plná života, energie, plná svetla a ja sa nejako vždy obzerám, či je vidieť moja únava a či je vidno, že pracujem a nevládzem. Prečo človek nesiahne dovnútra a nevystredí sa, nenačerpá energiu ale chodí po svete ako kôpka nešťastia a chúďatko? Prečo už 4 roky nie som plná elánu, sršiaca energiou (teda som…ale je to nárazové, krátkodobé a ten prepad je teda doooosť nepríjemný).
Netušila som, kam ma dnešné písanie zavedie…. a čo dnes o sebe zistím.  Je toho teraz veľa, čo sa mi spája a začína dávať zmysel. Rodinné tradície, vety, ktoré mám zapísané hlboko v duši a viem, že nie sú moje, ma ovplyvňovali …no.. hm.. dlho. Napriek skúsenostiam, už prežitým katarzným procesom, uvedomovaniu si okolností, pôvodu duše, seminárom a pomenovávaniu sa mi až dnes podarilo niektoré veci precítiť a pomenovať a prijať. Myslela som si, že mám život „pustený“, že pôjdem tam, kam ma to zaveje a že som pripravená. Dnes sa mi podarilo pozrieť pod deku, ktorá ma prikrývala ako darček od mojich predkov….
Myšlienky mi teraz behajú, telo je čoraz ľahšie, pretože púšťam presvedčenia, ktorá mi riadili môj svet. A čo je najhoršie, nevidela som to. Možno okolie videlo…ale nedá sa to povedať (teda dá, ale človek to aj tak pustí jedným uchom dnu a druhým von a ešte sa na vás aj nahnevá) Nedá sa tlačiť čas, ani dolovať sily, keď sa neposkladajú všetky dieliky na to správne miesto.

Ďakujem, predkovia, že ste si to odžili a nemusela som tieto presvedčenia žiť s vami, v dobe, keď sa to inak nedalo. Bola to otázka života a smrti. Ďakujem, že ste mi všetky vaše skúsenosti, presvedčenia, traumy, bolesti, zrady predali v mojej DNA. Hlboko sa skláňam pred vašim odhodlaním, silou. Po prvý krát sa môžem na vaše vlastnosti (ktoré sa mi nepáčili) pozrieť s vďakou a pochopením.. A čo je lepšie, môžem ich prepustiť z môjho života, z mojej krvi, kostí (to viete…DNA). Uznávam, sú to vaše skúsenosti  a ja môžem ísť inak.
Povedali mi, že som v mojom rode posledná s rodovou karmou (duša plesala, keď som vedela, že dcérka už pôjde inak). Netušila som do dnešného dňa, že si to budem musieť odmakať. Myslela som si, že to tak proste bude  Dcérka, beriem si späť všetky svoje skúsenosti a programy, nech si konečne môže ísť svojou vlastnou – inou- cestou. Beriem si späť všetky svoje programy, ktoré si prebrala a nie sú Ti k úžitku, všetky skúsenosti, kde si mi chcela pomôcť a niesla si to bremeno so mnou.  Nehnevám sa za to na seba… vôbec (a nepripustím si ani myšlienky, že by to ešte mohlo prísť)… bola to skúsenosť, robila som to najlepšie, čo som vedela, na čo som mala  v tom momente sily, skúsenosti a odvahu. A ako si tu sedím, keď si predstavím teraz moje nohy chodiť po svete, tak si už môžu dupkať a cupkať kadiaľ chcú. Mám tu svoje miesto, nielen kúštiček. Môžem sa pozrieť do očí a byť, môžem byť a je to tak v poriadku. Môžem byť iná, nemusím všetko vedieť, môžem mať iné názory, skúsenosti a pritom sa pozerať do očí druhému, ktorý to má inak. Nemusím sa báť, že ja to mám inak, že tam vidím čosi iné, že sa mi to prihovára z inej strany pod vplyvom mojich skúseností a zážitkov.

Chcem to žiť.

6 týždňov

Opäť sa mi potvrdilo, aké je dôležité ženu informovať o tom, čo všetko sa môže diať po pôrode. Na pôrod sú pripravené…ale čo sa deje, keď prídu domov s uzlíčkom šťastia v náručí, telom plným hormónov, starajúcim sa o zavinutie maternice, prípravy mliečka pre drobčeka, stiahnutie svalov na brušku, usporiadanie všetkých orgánov do prijateľnejšej polohy (nedá sa napísať do pôvodného usporiadania.. to naozaj nie ). Je to nové, nečakané, iné, ako ste si dokázali predstaviť… vstávate v noci a dojčíte, prsia sú iné ako predtým, niekedy boľavé, niekedy nie, ale určite citlivé. Ste plné šťastia, lásky a…..práve v tom je tá zrada. Necítite, že je tu posvätný čas pre vás a bábätko, čas, kedy máte oddychovať, telo nechať ležať a mojkať sa s drobčekom. Ležať, spať…čokoľvek, čo telu poskytne pohodlie a hlavne oddych.. Cítite sa často, ako by ste mohli skaly prenášať, fičíte na endorfínoch z pôrodu… ale …ležkajte, spinkajte, pozerajte na svoje dieťa… Kríza potom prichádza okolo 3 mesiaca.. Menej mliečka, (subjektívne pocity), nervozita a ÚNAVA…
Mamky.. 6 týždňov … to je čas potrebný na ustálenie hormónov, spamätanie tela.. Doprajte si ten čas pre vás…nie je to len pre vás…je to pre celú rodinu… a ja viem, čo píšem 

Dôvera

Dôvera … slovo, ktoré som v poslednej dobe opakovala každý deň. Niekoľko krát…sto krát… aj svojej dcérke.. Potrebujem Ti dôverovať. Môj radar na klamstvo, na zatajovanie informácii bol mimoriadne citlivý a slovo DÔVERA sa o mňa omotávalo a uťahovalo svoje laná. Myslela som si, že potrebujem, aby som dôverovala svojmu okoliu. Aby som sa mohla spoľahnúť, že to, čo mi hovorí dcérka je pravda a ja v tom nemám hľadať únik pred dôsledkami činov. Dôvera, že moje slova ostanú u ostatných v bezpečí a nebudú vytiahnuté v chvíli, keď som zraniteľná. Slova, činy, ktoré ma neohrozia. No a viete….o čom to vlastne celé bolo? CHÝBALA MI DÔVERA V SEBA. Sama sebe som neverila až natoľko, že som sa potrebovala chrániť a ubezpečovať sa, že mi ostatní neublížia, že sa situácie neotočia voči mne. Včera to prišlo. Dovolila som si otvoriť sa, ukázať moju bolesť, moje zlyhania, sklamania samej zo seba, svoje odsúdenie mojej minulosti napriek vedomiu, že je to iba skúsenosť na celej ceste života. Ale ten pocit, že ukážem čosi, čo sa mne samej nepáči na sebe a na čo nie som hrdá.. tak to bolo husté. Ešte zžijem z endorfínov, v obláčiku dosadania emócii, pocitu slobody ducha, pohľadu, otvorenia a dôvery. Dôvery, že si môžem iste cestou, ktorú som veru nikdy nevidela pred sebou sa kľukatiť. Včera som sa odvážila sa otvoriť a dostala som more požehnania, pochopenia, podpory, nezištnej prajnosti, lásky, pochopenia, rešpektu… hm.. veci, ktoré som voči sebe vlastne nemala ani ja. Vďaka dámy.. Vy viete o kom hovorím…. a píšem. Postupne sa to formuje, ukladá, usádza a vlastne rastie. Ta prvotná dôvera v život, v silu prítomnu neustále okolo nás všetkých. Ešte si len obkukávam a oťukávam silu, ktorá sa mi derie zo srdca. silu, ktorá tam vlastne bola prítomna ale neprejavená. Neprecítená. Sila môjho JA. Ďakujem

Motivačný list na Kurz Popôrodnej duly

Na pôrod sa ženy pripravujú. O procese, premenách, situáciách ktoré prichádzajú po pôrode sa hovorí málo. A v tom citlivom období, keď sa žene zmení telo, keď prichádzajú neznáme stavy spôsobené hormónovým kokteilom, nedostatkom spánku a kopcom iných vecí, tak v tomto období je treba osobu, ktorá podporí, vypočuje, príde a usmeje sa, možno uvarí čaj, popestuje drobčeka.

Priateľka mi povedala, že je stačilo len moje ROZUMIEM TI. Bol to pre mňa jeden zo zásadných momentov. Rozumiem Ti – slovo, ktoré má toho v sebe oveľa viac. VNÍMAM ŤA, POČÚVALA SOM ŤA, POROZUMELA SOM TI, NESÚDIM ŤA.
Nakoniec to nie je vlastne vôbec o radách. Je to o plnej prítomnosti, pretože žena sama najlepšie vie, čo potrebuje ona aj bábätko. Iba ona – matka. A pomôcť jej odhaliť, kde má svoj stred, jemne fúknuť do hmly, v ktorej sa na chvíľočku ocitla – tak to stačí.

V roku 2011 som sa stala mamou dievčatka, ktoré mi otvorilo nielen oči (aby som videla to „nové“), ale najmä otvorilo mňa …sama sebe, životu, novému, neplánovanému …asi to poznáte aj vy. Hneď po jej narodení som sa cítila ako levica pripravená brániť svoje mláďatko a pri nej som išla aj do skúseností, ktorým by som sa predtým elegantne, bezkonfliktne vyhla. Proste, premena ako hrom z čistého neba.

Nemala som šestonedelie s opaterou, dostatkom oddychu a potrebnou starostlivosťou (odmietanie zo strany mojej rodiny, skorá smrť mamy) a moja potreba a nastavenie zvládnuť všetko sama, si vypýtala svoju daň. Laktačná kríza v 3 mesiacoch. Dcérka si vedela vypýtať to, čo potrebovala – bezplienkovali sme, nosili, túlili, dojčili do 4,5 roka. Po dcérkiných 3 narodeninách som odišla od dcérkinho otca a presťahovala sa do Rajky – a pokračovala cesta ku môjmu „ja“. V lete sa dcérka obarila vriacou kávou a mne sa život obrátil o 180 stupňov. Začala som chodiť na kurzy ku Terezke Ruth, prebúdzať seba inak, zisťovať, čo všetko som robila ako robot.

…a potom som takýchto robotov začala vidieť okolo seba. Maminky zakliesnené vo svojich rolách, bez duše tlačiace kočík – bez podpory rodiny, blízkych, samé s bábätkami a vedela som, ako sa cítia a čo potrebujú. A tu začala moja túžba podporiť a pomáhať práve maminám v tej citlivej chvíli. Keďže na Slovensku som kurz Popôrodná dula v tom čase nenašla, absolvovala som ho v Čechách, stretla sa s bylinnou napárkou, starostlivosťou, hydrolátmi, rebozo rituálom. No napriek tomu, že som mala v rukách certifikát, necítila som sa povolaná začať pomáhať. Keď som aj šla ku maminkám, obyčajne mali „problémy“ s dojčením a kurz od Mamily som neabsolvovala, tým pádom som sa necítila odborne vzdelaná a cítila som to ako moju slabú stránku (darmo som cítila a vedela, že je problém inde, že žena nie je spojená so sebou, že je tam ešte stále vplyv epidurálnej anestézy na bábätko, že maminka je neistá, nespojená s dieťatkom a to sa predsa nemôže cítiť bezpečne…) Maminky mali pocit, že je problém s mliečkom a papaním a to všetko okolo nevnímali. V roku 2018 som sa dostala na Kurz kraniosakrálnej biodynamiky Simony Hojdysz a začali sa diať zázračné veci, z mojej duše sa uvoľňovalo všetko…pomaly a isto, cez neprijatie ešte v brušku (nebola som chlapec), cez
prebranie postojov od mamy (som hodnotná len tehotná), cez veľa veľa ďalších aha momentov. Vyzerá to tak, že tieto zmeny vo mne začali cítiť aj bábätká a keď sa mi dostali do náručia, začali si spracovávať úplne samé svoj pôrod. Dotočili sa, vyplakali… dialo sa to úplne samé a zrazu maminky mali doma detičky, ktoré boli spokojné a radikálne skokovo z hodiny na hodinu sa posúvali vo vývoji. (skúste si tento proces rotovania predstaviť na stretnutí pri kávičke v strede Petržalky   veru aj také bolo).
Nejako moja túžba pomáhať maminkám sa správala ako sínusoída – raz intenzívna hore, raz jemne dole- sem tam sa ku mne dostalo bábätko, tak nejako prirodzene a vždy som si povedala, že to nechávam na osud, že sa to vyvinie tak, ako má … A prišiel deň, keď ste zverejnili oznam o kurze a našla som ho na fb stránke. Chvíľočku predtým som čítala, že deň prinesie veľkú zmenu a ja som si hovorila, že veľké zmeny ma dnes nečakajú, že všetko pekne ide ako má, nechám sa unášať prúdom života. A keď som si prečítala názov kurzu, tak som začala plakať a moja duša bola blažená.

Nespomenula som tisíc ostatných skúseností, ktoré mi pomohli spoznať seba, prelúskať sa ku sebe (ale áno, skĺzavam ešte do stereotypov a naučených scenárov…) ale sú chvíle ako táto, keď viem, že sa všetko udeje tak, ako má a v tom správnom čase.