Milovaný nepriateľ 2

Pokračovanie článku – pokračovanie zistené z prežitia pôrodu opäť a znova…

Spoznávanie samej seba, spoznávanie ako veľmi mám v tele zapísané všetko… to je to, čo som potrebovala. Som opäť v úžase pred silou, ktorá to riadi a vytvára mi situácie, ktoré potrebujem — a ide to inak, ako chcem a predpokladám.

Chcela som zažiť pocit, že sa pre niečo rozhodnem sama… že do toho vykročím a nechám sa viesť… plávať v prúde… To sa pri znovu prežívaní pôrodu nestalo… Bolo to celé inak. Len sa prispôsobiť, keď príde tlak…a zmena… Ďakujem za lekcie.

Môj tlak na okolie, seba bol v posledných dňoch, mesiacoch a rokoch asi neznesiteľný – cez víkend som pochopila, odkiaľ to je. Tlak pri pôrode, aby sa čosi pohlo, neuznanie pocitov, práva na vlastné načasovanie…to všetko som cítila pri pôrode a prežívala každý deň. Do včera, keď som pochopila, aké to je, keď tlačím na okolie a z čoho to pramení. Už môžem inak…

Keď ma moja „intuícia“ bude ťahať a tlačiť…môžem sa vrátiť ku pocitu, ktorý mám v tele zakorenený a poznám ho. Môžem oddnes inak….. Všetko muselo byť tak ako bolo. Musela som si zažiť ten pocit nútenia a tlaku opäť, aby som si to všetko uvedomila, zapísala do tela a mohla inak… Dva dni sa všetko vo mne búrilo, všetko plakalo, bolo nahnevané, cítilo zradu…ale inak by som si necinkla na to, čo som mala… Aj tlak je niekedy OK…. Len je potrebné, aby vychádzal z iného miesta…zo srdca

Milovaný nepriateľ

Pôrod…či môj, či mojej dcérky nebol pohodlný, extaktický zážitok… Predstavy boli úplne iné, sľuby v pôrodnici sľúbené, napísané…skutočnosť iná…

Tento víkend som sa mohla vrátiť ku môjmu príchodu na svet. Svet sa so mnou znova zahral…očakávala som happyend, prepísanie tohto zážitku, ktorý som už čiastočne poznala, čiastočne prežila.. ale teraz som čakala naozaj prepis, privítanie na svete, plynutie s dôverou, blízkosťou.. Chcela som to veľmi. Hlava sa mi snaží naznačiť, že to nebolo dobre, že som to opúť mala zažiť inak, tak krajšie, tak blaženejšie s nadšenými očičkami na konci a dôverou v srdci…. Bolo to celé inak. Zažila som si opäť ten tlak, pocit ohrozenia – moja pupočná šňúra bola mojim nepriateľom – mala som ju 2 krát omotanú okolo krku. čo pohyb vpred, to ďalšie priškrtenie. Bojovala som, veru som nechcela ísť na svet…ani pri pôrode, ani teraz.. Vôľa niekoho a ruky boli silnejšie, nech som kričala a bránila sa akokoľvek. Preto t nebol happyend. Aspoň som si myslela…doteraz. Pokiaľ sa moje ruky nevybrali po klávesnici.

Opäť som očakávala, že niečo bude plynúť, že vďaka niekomu si dosýtim a prepíšem to, čo je vo mne. Že tá dôvera v život príde takto…že to rupne v mojom vnútri a už budem na ružovom obláčiku.

Bolo to opäť, ako vždy dokonalé… kulisy, ktoré mi dovolili ísť ešte hlbšie do seba, pozrieť sa na to, že som čosi chcela… No chcela som hlavne čas, bez tlaku sa rozhodnúť pre daný krok a ísť. A teraz som z toho utiekla…. tak veľa tém sa otvorilo… Aby som ostala v téme článku – späť ku milovanému nepriateľovi – prečo milovaný? Pretože pupočná šnúra a placenta sa tvorí z buniek, z ktorých vznikáme my. Po spojení vajíčka a spermie vo fáze delenia pri počte buniek 64 z 8 buniek začne vznikať telíčko a zvyšných 56 buniek tvorí pupočnú šnúru a placentu…. Preto svoju placentu a pupočník vnímame ako našu súčasť a keď nám ju zoberú, berú nám časť z nás. A keď teda sami seba škrtíte, brzdíte a vlastne si nejakou svojou časťou zavadziate…. tak toto poznanie Vás nemôže nechať nedotknutých…

Zavadziam celý život sama sebe… svoje nápady, svoju cestu si priškrcujem sama… rozbehnem sa v projekte a potom sa zastavím, prebehnem inam… Mám pocit, že v žiadnom projekte vlastne nie som spokojná…

Ďakujem veľmi pekne… za sprevádzanie dámy

Vnútorný sabotér

Mám skvelé dni Konečne uprataný byt, opravené okná, dcérkina izba vyčistená, vymaľovaná, diplomové práce skontrolované, všetky kurzy ukončené a dosiahnutá méta – Watsu praktik. A tu to je… pocit, že sa za niečo ešte môžem schovať (že nie som praktik) – ten moment odišiel a ja mám ísť už len za seba. To, čo som sa naučila, to čo mám prirodzene v sebe – sa mi zdá málo… Schovávala som sa za pocit, že ešte stále trénujem, skúšam…že keď to nie je dokonalé a s wau efektom – že je to v poriadku, lebo sa stále učím.

A tu to je.. moje očakávania, že Watsu prinesie ľuďom to, čo ja očakávam… znova ten pocit, že neurobím dosť, aby z procesu mohli vyťažiť čo najviac…. moje vnútorné nastavenie – môj vnútorný sabotér je naplno v akcii. Mám teraz obdobie, že mám k dispozícii iba 2 termíny týždenne. Čo je skvelé – lebo je to tak akurát. A moje vnútro si blokuje aj túto malú šancu na pobyt vo vode…pretože nechce byť tu a teraz, ale odletelo si na koniec mája. Moje vnútro si myslí, že až po ďalšom kurze to bude to pravé, „ono“.. jedinečné, čo budem môcť poskytnúť ľuďom okolo seba…. Znova som zabudla, že je to o mne.. Toľko krát som videla, čo robí moja plná pozornosť, prítomnosť, bez očakávaní… a zamotala som sa v tom opäť. porovnávať sa s ostatnými, vidieť, čo ja neviem… a zaliezť a utiecť…tak v tomto som od minulého piatku.

Byť tu a teraz, neutiecť a prijať, nechcieť pomôcť viac,, ako klient v tomto momente zvládne … jaj. Znova som si nabehla, dostala som sa do uličky, v ktorej som sa otáčala už toľko krát… Mám byť nahnevaná? Sklamaná so seba? Áno, mohla by som …ale nechcem. Chcem byť pre seba tá súcitná, chápajúca, pevná a jasná – tak ako pre klientov… Byť ku sebe dobrá a tolerantná, pozorná, podporujúca a povedať si, …ahá, tak takto to mám.. ahá…tak dobre. Povoliť ten kŕč v sebe, ktorý chce všetko držať pod kontrolou, riadiť, plánovať – nie v zlom….na ochranu, na držanie smeru (ktorý však nemusí byť správny). Pustiť kormidlo a nechať život viesť ma. Nie sú to stratené roky – sú to chvíle, ktoré ma vedú ku mne – odhaľujú, čo si tíško vo mne drieme a vyskočí .. no vtedy, keď to fakt nechcem 🙂

Dnes to dospelo do fázy, že som netrafila – že som šla do Watsu zbytočne, že to nie je pre mňa, že mám zasa hľadať niečo nové, do čoho sa pustím…a potom utečiem. Vychutnám si fázu príprav, učenia sa. schovám sa za štatút študenta, ktorý milujem… a potom inam.

Derie sa to všetko na povrch… čaká ma kurz Amnion – kurz o pobyte bábätka v brušku, takže sa vynára všetko, čo je potrebné vidieť, poláskať a pustiť. Tak ako bábätko v brušku neplánuje, iba je, nechá sa unášať vodou,, hýčkať vlnkami, môžem teraz pustiť opraty a nechať sa viesť. Zistiť, čo je moje, čo sú prebrané programy, myšlienky a uistenia, počuté slová, ktoré si vybrali za miesto pobytu moje srdce a nie sú zo mňa, dlho opakované vety, ktoré sa zaryli pod membránu každej mojej bunky – až im uverila, zabalila a odložila.

Disciplína – to je to, čo ma teraz čaká. Sledovať myšlienky, vzorce, ktoré sa vynárajú a vedieť, odkiaľ sa vzali… To je moja Dharma – vedieť, odkiaľ to je…

Dni – 5. 5. 2024

som krutá? Či nie… mám obdobia, ktoré sa striedajú…dni, keď moje pochopenie ľudskosti je obrovské, som tolerantná, súcitná (nie ľutujúca), chápajúca a podporujúca a sú dni, keď vidím, kde ľudia klamú sami seba, hrajú role, cítia sa bezmocní, sú v roli obete a ja škrípem zubami. Mám v tej chvíli pocit márnosti – že nevyužívajú ten potenciál, ktorý majú, že sa skrývajú za čosi, na čo sú zvyknutí a nevylezú von, aby sme ich videli. Že odovzdávajú svoju moc nad svojim životom do rúk iných (rodičov, lekárov, terapeutov). Myslia si, že tí cudzí ľudia im povedia, čo ich telo, čo ich duša potrebuje. Nahodia rozum, počúvajú rady, dodržiavajú postupy a predpisy a potom sa čudujú, že to nefunguje a hľadajú ďalej. Niekde inde. (Netýka sa to všetkých prípadov, lekári, terapeuti, rodičia sú skvelí a pomáhajú… keď sa človek rozhodne, keď cíti, že to tá pravá cesta. Ak vnútro čo i len v najmenšom pochybuje – dnešná rýchla doba to v momente vráti ako bumerang.)

Prečo to vidím okolo seba? Prečo ma to tak znervózňuje, rýpe do mňa, vyvoláva vlny zúrivosti? Lebo to ešte stále v sebe mám aj ja… Menej, ako pred rokmi, ale keďže ma to nenecháva chladnou a lekcie prichádzajú opäť – mám v tom ešte namočené špičky nôh. (dúfam, že len špičky). Učím sa, zisťujem každý deň. Niekedy idem na flow, niekedy prerážam cestu cez kopec, namiesto toho aby som naň vyšla. Niekedy mám srdce plné láska, pochopenia a rešpektu k ceste iných a niekedy nie.

Je to o mojej zodpovednosti. O zodpovednosti za svoj život, o zodpovednosti za rešpektovanie cesty iných (aj keď vidím, že chýba kúsok, že tá duša by už chcela…ale ešte posledný kúsok lepidla drží na mieste a je treba počkať). Moja zodpovednosť za môj strávený deň, za moje myšlienky, za moje odsúvanie nepríjemných skutočností, za moje lekcie, ktoré si priťahujem behom pár minút. Moje strachy, moje pochybnosti, toľko krát opakované situácie, lekcie …. a sú tu znova. Overenie, či naozaj viem, či som pevná, či chcem.

Odkrytie vlastných možností je kapitola sama o sebe, strach zo zodpovednosti, že dary v situáciách nevyužijem „tým správnym spôsobom“ (ako by bol iný, ako správny spôsob 😀 ). Zodpovednosť za to, že som len človek a nejdem v každej situácii na 100%, že nie vždy počúvam svoje vnútro, že niekedy tá hlava predbehne srdce a flow … Že niekedy bolesť klienta nedovolí srdcu prehovoriť, lebo by o bolelo aj mňa…

To je príbeh môjho uplynulého týždňa. Skvelého týždňa.. vidím svoje strachy, vidím situácie a mňa v nich…

Kopanie okolo seba

Včerajší aj dnešný deň boli pre mňa plné prekvapení. Pohľad na človeka, ktorý Vám verí, dôveruje a ponorí sa do svojich procesov je dokonalý, blažený a včera ma zaliala práve takáto vlna dojatosti a vďačnosti pri Watsu terapii.

Dnes som zažila ďalšiu vlnu… ktorá síce začala kopancom do.. (dopíšte si, čo si myslíte 😀 ) ale nakoniec bol pre mňa iba signálom, že sa niečo bude diať. Kopanie okolo seba nie vždy znamená, že osoba útočí na Vás. Iba niekedy nevie to pnutie, to napínanie vlastnej kože svojimi vnútornými kopancami ovládnuť a tak kopne aj do Vás :-D. Je citlivá na akékoľvek okolnosti a vždy si nájde čosi, čo je spúšťačom prejavenia vnútornej nespokojnosti, vnútornej nervozity a dnes aj signálom ponorenia do do vlastnej hlbočiny.

Ďakujem za ďalší dielik do skladačky. Už včera som bola v pokore pred odhodlaním dámy, jej silou, ktorú si neuvedomovala, jej odhodlaním, súcitom, pomáhaním… Dnes som v pokore a v úžase pred ďalším poznaním… prejavením zraniteľnosti (aj keď po hm.. kopanci). To sa cení.. veľmi…

Prosím si pamätať ten pocit, to poznanie …

Otváranie srdca

Mám pár priateliek, ktoré poznajú vetu: „Ale ja ju neľúbim dosť…“ Jedná sa o moje dieťa. Starám sa, poskytujem všetko, smejem, hrám…ale stále cítim, že tomu chýba tá materinská bezbrehá hrdosť, podpora, láskavé chvíľky, keď stačí iba byť.

Možno to bolo tým, že sme na dušičku čakali 4 roky a v 6 týždňoch som po stresujúcej situácii začala krvácať, ten strach ma ochromil na dlhú dobu. Možno to bolo tým, že pôrod v baby friendly nemocnici nebol vôbec podľa deklarovaných postupov a služieb, rodila som po vplyvom liekov, ktoré ani nepoznám, bola som odpojená od seba, nadopovaná a tie prvé chvíľky s dcérkou boli hmlisté, telesne vyčerpávajúce a intenzívne.

Viete, väčšinou vyzerám ako dobrosrdečný, usmiaty človek. Vedome som neškodila, mala som pocit, že ľúbim všetkých (aj na môj úkor) a na poslednom stretnutí na kurze Cranioduly to prišlo. Našla som ten utajovaný, skrytý, chránený kúsok srdca, ktorý mi chýbal. Prišla som domov a pozerala na tú milovanú bytosť a bolo mi ľúto, že toto odo mňa necítila celé tie roky. Nie, že by som ju neľúbila, ľúbila…celým svojim srdcom, koľko som len vládala. Ale nebolo to celé srdiečko…to bolo to, čo som nevedela odomknúť…

Zvyky sa vracajú, nebudem tvrdiť, že by som sa nevracala do stereotypov života – nabehnem niekedy do starých koľají. Ale, snažím sa zastaviť sa a premurovať tie cestičky, ktoré boli bezpečné ale zároveň obmedzujúce. Niekedy je to nasilu, niekedy to plynie, niekedy sa spamätám, niekedy aj nie. Ale som hrdá na to, že sú už situácie, keď to nie sú zlyhania ale situácie, kde som sa poučila, aby som nabudúce mohla inak.

Takže, ak máte pocit, že bezpodmienečná láska k svojmu dieťatku sa niekam stratila… vieme ju nájsť…

Skoro rok

Bude to 21. 3. 2024 rok, čo som si zažila, ako sa v sekunde, po jednom telefonáte, môže zmeniť život. Mala som pekne naplánovaných ďalších 30 dní. 21. 3. som mala urobiť skúšku z WATSU 2 a hneď na druhý deň začínal kurz WATSU 3 v Sklených Tepliciach. Potom ešte kurz WATA 1 a mala by som pokrytý potrebný počet hodín na praktikovanie WATSU®. No a o 17:15 hod. sa mi zmenil život telefonátom, že môj otec spadol a je podozrenie na zlomenú nohu.

Ďalšie mesiace otec strávil na posteli u nás doma. Starostlivosť o neho mi zabrala veľa času, bola som dosť vyťažená a tak som skončila činnosť v Skalnej ruži. Od mája sme liečili našu Nelku – psíka, ktorá nám odišla 1. 7. Proces s ňou bol liečivý. Bol prípravou na to, čo ma čakalo po vianociach. Na vodu a terapie som nemala priestor, energiu a hlavne, nemala som pocit, že by som klientom vedela poskytnúť to, čo podľa mňa mám poskytovať :-D. Až postupne som začala využívať priestor v bazéne a uvedomila som si, ako veľmi mi teplá voda chýbala.

Prečo to píšem? Ani zďaleka nedám doslov to, čo všetko mi ten čas priniesol. Chcel by som mať pripomienku, koľko sa toho dá zvládnuť, ja som si už pred 2 rokmi pri sťahovaní myslela, že som stará a niektoré veci (sťahovanie) už nezvládnem. Ale… môže to byť úplne inak. Prežili sme si svoje, ja, dcérka, aj tato. Zistila som, že nie všetko, čo sa vraví funguje tak, ako má (energetické vajíčko okolo dcérky, aby tato nečerpal jej energiu odreže aj jej kontakt so mnou). Psíky z útulku sú obyčajne ako šteniatka a snaha pomôcť niekedy zoberie posledné sily a aj neprerušovaný spánok.

Dcérka zažila situácie, ktoré som musela vysvetľovať, zistiť, ako to naozaj mám, ísť do pravdy voči mne i voči sebe. Zažila, že aj ja mám svoje limity, že som človek, ktorý niekedy urobí rozhodnutia, ktoré sa s odstupom času javia ako nie vhodné.

Deti novej doby a pôrod.

Deti novej doby prichádzajú ku nám ako naši najväčší učitelia. Aj ja, napriek tomu, že moje dieťatko je už veľké, stretla som sa s novým človiečikom – veľkou dušou momentálne v telíčku trojmesačného dieťatka. Ukázal mi, že deti novej doby vnímajú veľa vecí inak. Napríklad pôrod – pokiaľ má maminka pocit, že to nevyšlo tak, ako malo, dieťatko to môže mať úplne inak. Berie to proste ako skúsenosť, bez nádychu emócií. Bez priraďovania že to bola pozitívna alebo negatívna skúsenosť. Proste iba skúsenosť a vychutnáva si chvíle pri mame, pri skúmaní všetkého nového. A je zmätené, že sa mama vracia stále k okamihom, ktoré síce ono vníma, ale neposudzuje.

Maminky, ak sa dá, príjmite, že to bolo inak, ako ste očakávali a príjmite, že to bolo najlepšie ako sa dalo. S ohľadom na všetky okolnosti, ktoré mali poslúžiť ako skúsenosť, odrazový mostík pre ďalšie okamihy, ktoré ešte len prídu. Pôrod obyčajne naštartuje úplne novú etapu maminky nielen z pohľadu fungovania vo fyzickom svete ale aj z pohľadu jej prežívania, jej liečenia skúseností a okamihov zo života, či rodových boliestok. Netvrdím, že treba zabudnúť. Len prijať s láskou, že to bolo tak, že čas prinesie poznanie prečo to tak malo byť. S láskou prijať seba a svoju úlohu v celom procese a privítať to, čomu práve takýto priebeh otvoril dvere…aby to mohlo byť videné, prijaté a s láskou prepustené.

Bláznivý apríl?

Je síce ešte len tretí aprílový deň, ale ja mám pocit, že som prežila už aspoň 13 aprílových dní. Bláznivých. Ale tak inak. Hlboko. Pre mňa sprevádzaných smiechom, nechápavým pohľadom, úžasom, dojatím, požehnaním.

Viete, deje sa mi veľmi mnoho, mnoho na jemných, citlivých úrovniach bytia, na úrovni duše a teraz aj tela. Momenty, ktoré sú nepostrehnuteľné ma zavalia silou okamihu a precitnutia. Situácie, ktoré ma donútia pozrieť sa ešte hlbšie, zachytiť ten program, ktorý mi už neslúži, pozrieť sa na zúbok tej situácii ktorá je tak známa a zrazu…cink. Pomenujem. Pomenujem to jadro tej situácie, lebo ju zrazu vidím z inej úrovne bytia. Svojho bytia. Uvedomím si vzorec, prekleniem tú pomyselnú čiaru ktoré ma delila od prežívania situácie ku kroku „za“. A cink. Pomenujem, uvidím, prežijem a môžem pustiť.

Ja viem, to je proces, ktorý sa mi deje často, ale dnes bol opäť o niečo hlbší a dial sa nie na úrovni mentálnej (uvedomenie) ale na úrovni duše – prežitie. Nie je jedno, či proces opíše niekto, aby urobil malú dieročku cez ktorú na situáciu začína svietiť svetlo a vy ju môžete vidieť alebo zrazu strhnete celú oponu za ktorou sa skrývajú detaily o ktorých viete iba vy a celá situácia je odrazu v úplne inom svetle.

Všetky kroky tohto procesu sú dôležité a každý ich potrebuje inak, v inej intenzite, poradí, frekvencii. Na niektoré situácie sa prederieme aj cez tú maličkú dierku urobenú niekým iným – lebo je to v správny čas, s primeranými silami. No na niektoré sa potrebujeme pripraviť, pomalinky zväčšovať dierku, nasvecovať rekvizity, pripravovať celú tú scénu, aby sa pravdivo mohlo zobraziť „to“.

Dnes som si znovu uvedomila aké je dôležité poznať sa, byť tu a teraz, ľúbiť sa. Aké dokonalé je načasovanie niektorých udalostí. S pokorou dnes preciťujem … ani to neviem popísať. Proste, užívam si dokonalosť tohto okamihu so srdcom plným vďačnosti, úžasu, dojatia a pocitu dokonalosti tejto chvíle.

Dni

Mám obdobie, ktoré som asi potrebovala zažiť. Obdobie, v ktorom sa striedajú vlny nadšenia, nových myšlienok s obdobím čakania, premýšľania a ležania.

Doteraz som si myslela, že ležanie je ničnerobenie. Teraz ho vnímam ako čas, kedy sa moje telo potrebuje po dlhých rokoch naháňania zregenerovať, zastaviť, zreparovať. Niekde v hĺbke duše cítim, že je to v poriadku, niekedy mám pocit, že som lenivá a že je to len o mne a netúžbe sa pohnúť ďalej. Obe verzie sú správne. V jednej si preciťujem, aké to je nenútiť sa, keď hlava povie ale telo nechce. Čakanie na ten pokyn tela – teraz je ten správny čas… Aj v časoch, keď je moje telo vyčerpané a veľmi choré som schopná sama seba dotlačiť do akcie a splniť to, čo sa odo mňa očakáva. Hrozné…ale vidím to, snažím sa byť k sebe láskavá, citlivá a chápajúca. Otvorene prijímam všetky procesy, prijímam to, čo sa vynoruje, čo by chcelo ostať skryté, nevidené. Je čas to prijať ako skúsenosť. Možno zbieram sily na obdobie, ktoré sa chystá. Možno len potrebujem v tíšku byť a chvíľku epremýšľať, nevedieť, neísť, nechcieť. Možno sa moje telo kalibruje, pripravuje, mení, púšťa.. nie možno – určite.

Stretávajú ma stuácie v ktorých zisťujem čo sa mi páči, kde konám zo zvyku alebo zpodľa programu. Pomalinky si dovoľujem zisťovať, čo vlastne chcem, kto som ja, aké tpžby má moja duša.

Držte palce.