Category Blog

Deti novej doby prichádzajú ku nám ako naši najväčší učitelia. Aj ja, napriek tomu, že moje dieťatko je už veľké, stretla som sa s novým človiečikom – veľkou dušou momentálne v telíčku trojmesačného dieťatka. Ukázal mi, že deti novej doby vnímajú veľa vecí inak. Napríklad pôrod – pokiaľ má maminka pocit, že to nevyšlo tak, ako malo, dieťatko to môže mať úplne inak. Berie to proste ako skúsenosť, bez nádychu emócií. Bez priraďovania že to bola pozitívna alebo negatívna skúsenosť. Proste iba skúsenosť a vychutnáva si chvíle pri mame, pri skúmaní všetkého nového. A je zmätené, že sa mama vracia stále k okamihom, ktoré síce ono vníma, ale neposudzuje.

Maminky, ak sa dá, príjmite, že to bolo inak, ako ste očakávali a príjmite, že to bolo najlepšie ako sa dalo. S ohľadom na všetky okolnosti, ktoré mali poslúžiť ako skúsenosť, odrazový mostík pre ďalšie okamihy, ktoré ešte len prídu. Pôrod obyčajne naštartuje úplne novú etapu maminky nielen z pohľadu fungovania vo fyzickom svete ale aj z pohľadu jej prežívania, jej liečenia skúseností a okamihov zo života, či rodových boliestok. Netvrdím, že treba zabudnúť. Len prijať s láskou, že to bolo tak, že čas prinesie poznanie prečo to tak malo byť. S láskou prijať seba a svoju úlohu v celom procese a privítať to, čomu práve takýto priebeh otvoril dvere…aby to mohlo byť videné, prijaté a s láskou prepustené.

Je síce ešte len tretí aprílový deň, ale ja mám pocit, že som prežila už aspoň 13 aprílových dní. Bláznivých. Ale tak inak. Hlboko. Pre mňa sprevádzaných smiechom, nechápavým pohľadom, úžasom, dojatím, požehnaním.

Viete, deje sa mi veľmi mnoho, mnoho na jemných, citlivých úrovniach bytia, na úrovni duše a teraz aj tela. Momenty, ktoré sú nepostrehnuteľné ma zavalia silou okamihu a precitnutia. Situácie, ktoré ma donútia pozrieť sa ešte hlbšie, zachytiť ten program, ktorý mi už neslúži, pozrieť sa na zúbok tej situácii ktorá je tak známa a zrazu…cink. Pomenujem. Pomenujem to jadro tej situácie, lebo ju zrazu vidím z inej úrovne bytia. Svojho bytia. Uvedomím si vzorec, prekleniem tú pomyselnú čiaru ktoré ma delila od prežívania situácie ku kroku „za“. A cink. Pomenujem, uvidím, prežijem a môžem pustiť.

Ja viem, to je proces, ktorý sa mi deje často, ale dnes bol opäť o niečo hlbší a dial sa nie na úrovni mentálnej (uvedomenie) ale na úrovni duše – prežitie. Nie je jedno, či proces opíše niekto, aby urobil malú dieročku cez ktorú na situáciu začína svietiť svetlo a vy ju môžete vidieť alebo zrazu strhnete celú oponu za ktorou sa skrývajú detaily o ktorých viete iba vy a celá situácia je odrazu v úplne inom svetle.

Všetky kroky tohto procesu sú dôležité a každý ich potrebuje inak, v inej intenzite, poradí, frekvencii. Na niektoré situácie sa prederieme aj cez tú maličkú dierku urobenú niekým iným – lebo je to v správny čas, s primeranými silami. No na niektoré sa potrebujeme pripraviť, pomalinky zväčšovať dierku, nasvecovať rekvizity, pripravovať celú tú scénu, aby sa pravdivo mohlo zobraziť „to“.

Dnes som si znovu uvedomila aké je dôležité poznať sa, byť tu a teraz, ľúbiť sa. Aké dokonalé je načasovanie niektorých udalostí. S pokorou dnes preciťujem … ani to neviem popísať. Proste, užívam si dokonalosť tohto okamihu so srdcom plným vďačnosti, úžasu, dojatia a pocitu dokonalosti tejto chvíle.

Mám obdobie, ktoré som asi potrebovala zažiť. Obdobie, v ktorom sa striedajú vlny nadšenia, nových myšlienok s obdobím čakania, premýšľania a ležania.

Doteraz som si myslela, že ležanie je ničnerobenie. Teraz ho vnímam ako čas, kedy sa moje telo potrebuje po dlhých rokoch naháňania zregenerovať, zastaviť, zreparovať. Niekde v hĺbke duše cítim, že je to v poriadku, niekedy mám pocit, že som lenivá a že je to len o mne a netúžbe sa pohnúť ďalej. Obe verzie sú správne. V jednej si preciťujem, aké to je nenútiť sa, keď hlava povie ale telo nechce. Čakanie na ten pokyn tela – teraz je ten správny čas… Aj v časoch, keď je moje telo vyčerpané a veľmi choré som schopná sama seba dotlačiť do akcie a splniť to, čo sa odo mňa očakáva. Hrozné…ale vidím to, snažím sa byť k sebe láskavá, citlivá a chápajúca. Otvorene prijímam všetky procesy, prijímam to, čo sa vynoruje, čo by chcelo ostať skryté, nevidené. Je čas to prijať ako skúsenosť. Možno zbieram sily na obdobie, ktoré sa chystá. Možno len potrebujem v tíšku byť a chvíľku epremýšľať, nevedieť, neísť, nechcieť. Možno sa moje telo kalibruje, pripravuje, mení, púšťa.. nie možno – určite.

Stretávajú ma stuácie v ktorých zisťujem čo sa mi páči, kde konám zo zvyku alebo zpodľa programu. Pomalinky si dovoľujem zisťovať, čo vlastne chcem, kto som ja, aké tpžby má moja duša.

Držte palce.

Prešiel ďalší deň – jeden rok sa prehupol do ďalšieho. Pre maminky s bábätkom to bol iba ďalší deň, kedy sa naplno venovali svojmu pokladíku. To, že sa v kalendár musel vymeniť, lebo stránky toho aktuýlneho už nestačili si možno všimli.. a možno nie. Možno boli tak naplno pohltené svojimi maminkovskými aktivitami, že to síce registrovali a možno ani nie

Prajem Vám a nám všetkým, aby sme si naplno užívali to, čo k nám príde a brali to ako dar. A zobrali si z toho to najlepšie, čo sa dá. Aj keď to na prvý pohľad vôbec nevyzerá ako dar, po čase a z iného pohľadu sa to čaro daného okamihu možno objaví. Prajem nám krásny celý ďalší rok. A ak by ste potrebovali nadhľad, iný uhol pohľadu – som tu pre Vás.

Čakala som, že 12. 12. 2021 pri záblesku (ako mnohí popisovali) sa „čosi“ stane. Bol o pre mňa krásny, pohodový a plynúci deň. Včerajšok (13. 12.) to však bolo inak. Od rána som dostávala znamenia, že je potrebné sa pozrieť na niektoré veci inak. Že moja dôvera, viera v seba, svoju cestu je veru slabá.. takmer žiadna.

Posledné roky som si sladko spala na obláčiku vety od pána, ktorý mi pomohol v náročných situáciách. Vždy, keď som bola s ním, hľadala som svoju cestu cez jeho slová a on len.. „Ty len buď, si požehnaná žena“. Sladko sa mi spalo na tejto vlne, pretože som si alibisticky myslela, že sa to celé nejako vyrieši mimo mňa a ušlo mi, že BYŤ znamená byť plne prítomná a plne vnímajúca, nie rozlietaná a mimo seba.

Včera mi to prišlo. Že neverím vo svoju cestu, tým, že ju nemám uchopenú, tak tápam a chytám sa náznakov, chytám sa názorov, videní a vedení osôbok okolo mňa, ktoré vedia a vidia viac ako ja. Ten pocit malej osôbky, ktorá sa spolieha na názory ostatných okolo seba, tak to bol pre mňa náraz nosom do steny. Dlho očakávaný náraz, pretože som sa potrebovala zo svojej škrupinky už vyliahnuť. Večer aj noc bola „hustá“. Plná procesov, ktorým sa mi ani veriť nechce, že prešli a ja dýcham a som tu. Troška iná, čosi odišlo, čosi sa mohlo ukázať, čosi pomaly vystrkuje rožky, aby som to mohla uchopiť.

Som človek, ktorý najmä myslí a snaží sa uchopiť veci rozumom. Ale niektoré nejdú. Je potrebné len ich prijať, či pustiť. Stále hlava hľadá dôkazy a znamenia, ktoré potom racionálnym uvažovaním aj tak nepríjme a myslí si, že ich pochopila inak a že to neboli tie pravé znamenia. Včera sa to zmenilo. Lekcia v priamom prenose o ktorú som dlho prosila a sa jej aj bála… Ešte spracovávam a teším sa na ďalšie hlbšie procesy, uvedomenia. Je mi ľahšie, aj keď som si myslela, že telo odíde 🙂

Mám dôveru v život, dnes stojím ako stĺp a žijem len pre tento okamih. O niektorých veciach a zážitkoch sa bojím hovoriť… zneli by ako zo sci fi filmu. Ale už sú komunity, spoločenstvá, kde sú tieto zážitky a procesy prijímané, zažité a bežné. Takže ak sa niečo netradičné (čo sa veľmi rozumom nedá uchopiť) stane Vám, sme tu… ja Bea, Janka, Danic – Skalná ruža s koreňmi v zemi a lístkami v oblakoch.

Húpačka, rozbúrené more, Niagarský vodopád… hm.. všetko sa mi zdá málo autentické. Moje dni sú presne také. Ako hojdačka vo veľkosti mrakodrapu hojdajúca ma, privádzajúca ma k pohľadom nadol v najvyššom bode, k pohľadu do hĺbky mojej čiernej diery v strede hrude. Diery o ktorej viem, niekedy sa mi darí ju ignorovať, niekedy prijímať, niekedy žiť s ňou.

Diera, ktorá je zamazaná tenkou vrstvou omietky, aby nebola viditeľná, aby som sa mohla tváriť, že tam vlastne nie je a iba v momentoch, keď mám nabrané zásoby sily a ľahšie obdobie za sebou, som schopná pozrieť sa a odlúpnuť kúsok.

Môžem sa tváriť, že som pochopila veľa vecí a viem o čom to tu na svete je. Niekedy sa dokážem pozerať a prijať, že to proste bolo, že sa tie veci stali, že vďaka nim som presne taká aká som. Ale sú chvíle, keď nenávidím tie chvíle, ktoré mi dovolili zabudnúť na moje srdce, zabudnúť na to, že som človek. Naučili ma vyť tvrdá, výkonná, bez citov, kruto premýšľajúca, bezchybný stroj na výkon, neprestajne podávajúci vysoký výkon a keď sa to nepodarilo na plný výkon, tak som ešte pridala, aby to nabudúce bolo dokonalé.

Nenávidím tú časť seba, ktorá ma odtrhla od seba samej a dovolila, aby som kričala na svoje dieťa. Nenávidím tú časť, ktorá si nedovolí zlyhať, ktorá si nadáva, ak to nie je 100 %, ktorá je tak navyknutá mať nároky na seba, že to očakáva aj od svojho okolia… Toho najbližšieho.

Pr cudzích viem pochopiť všetko, zlyhanie, neochotu, nedokonalosť. Pri sebe a mojej dcére vyžadujem – nesklamať. Nesklamať iných…cudzích. Zo, že tým zrádzam seba a svoje dieťa – tak na to ma nenaučili sa pozerať. Vidím to, viem to a sú chvíle, keď pocit zodpovednosti autorite preváži a ja konám ako stroj. Znova a znova, nenávidím, som sklamaná, zahanbená, nahnevaná, nazúrená na seba. Že som zasa … zasa som to urobila inak ako som chcela, že inak ako by som chcela. S pochopením, so srdcom. Prelomiť ten vzorec, dať najavo, kde je to inak ako chcem. Vedieť sa zastaviť v tom okamihu.

Áno, uvedomujem si to. Hľadám rovnováhu medzi svojimi potrebami a láskavosťou pre iných. Medzi ohľaduplnosťou a neobmedzením seba. Hľadám, tápam. Mám pocit, že by to bolo lepšie, keby mi to bol niekto ukázal, keď som bola malá. Že by som vedela, ako na to. Že by t bolo lepšie. A na druhej strane plne cítim, že musím nájsť, ako to potrebujem ja. Že práve ten moment, keď to vydolujem z mojej duše, keď mi duša bude vravieť (nie rozum), čo treba …. (bez ohľadu na mňa, lebo ja už budem vyliečená) budem vedieť ostatných podporiť, pochopiť.

Idem liečiť. Seba… V hĺbke duše viem, že je to v poriadku…možno sa t derie von len hnev, ktorý bol potláčaný niekoľko desaťročí… Neviem. Idem, chcem inak…

Svojej dcérke každý deň hovorím, že je v poriadku, ak jej veci  neklapnú hneď na prvý krát, že je v poriadku, keď pokazí, rozleje, rozbije… Hm.. hovorím každý deň a každý deň nedodržiavam. Som na seba prísna, každé zlyhanie som brala ako nedostatočnosť, skutočnosť, že som bola málo pozorná, nepremýšľala som dopredu, že som zanedbala, že som… asi vsi viete doplniť svoje.

Bála som sa zlyhania, sklamania očakávaní ostatných a pritom som toľkokrát šla proti sebe. Moja duša sa až teraz nadychuje, ukazuje svoje tvár a ja si dovoľujem až teraz žiadať pre seba, dovoľujem si hľadať svoj smer. Dovoľujem si vyskúšať cestu, ktorá sa mi teraz zdá ako tá pravá a rátať s tým, že o polroka zistím, že to nebolo ono a netrestať sa za to. Neubližovať si vnútorne posudzovaním svojho kroku ale prijatím, že sa veci a ja môžeme zmeniť. Že môj odhad a nadšenie pre nejakú činnosť sa môže o mesiac zmeniť a nie je to tým, že by som bola prelietavá, nezodpovedná. Že to môže byť tým, že som sa v tej situácii naučila to, čo som mala (napríklad si dovoliť netrafiť na prvý krát a neodsúdiť sa za to  ) Možno veriť tomu, že som „štartovač“ … ukázať iným, že ak to dokážem ja, tak sa do toho môžu pustiť aj oni Veru aj takéto sa mi stalo. Ukázala som, dovolila som si a už mohli aj iní. A tá radosť, že to malo celé zmysel bola neopísateľná. (priateľke som pred 25 rokmi naštartovala kariéru, pretože keď som „to čosi“ dokázala ja, tak to musí aj ona… to jej povedal jej vtedajší manžel  a zafungovalo to). Ako sa v tom cítim? Báječne. To, že ma niekto „preskočí“ neberiem osobne. Teším sa z toho a mojej dcérke to hovorím stále. Teraz síce v dáme vyhrávam ja, ale viem, že príde čas, keď sa to otočí a rátam s tým a budem na Teba hrdá. Áno, rátam s tým, že bude šikovnejšia ako ja. (Už teraz má veľa oblastí zvládnutých oveľa lepšie), Takže proces učenia  a preskakovania mojich limitov milujem. Keď mám teda začať nejaký proces a po mesiaci z neho odísť, možno je to aj pre tento dôvod….a to mi veru stačí.

Pokiaľ ešte budeme odkrývať naše vnútro? Ako hlboko sa dá ísť? Aké všetky manévre urobila naša duša v snahe s prispôsobiť, ukryť, neprezradiť…lebo berie ohľad, lebo sa hanbí, lebo si myslí že…

Som milujúca a vďačná. Tieto dni ma opäť posunuli k sebe. Aj vďaka trpezlivým priateľkám, ktoré mám som si mohla na svoju pravdu prísť postupne, sama ako potrebujem.. (nedokážem pochopiť, ako môžu tak dlho vydržať nič nepovedať, keď vidia očividné veci, ktoré ja nevidím).

Mám doma učiteľku… 9 ročnú. Začlenenie do kolektívu nie je jej „silná stránka“.. povedzme si, že vlastne je. Lebo jej duša reaguje na všetko, čo ni eje v pravde, kde je manipulácia a snaha dotlačiť „niekam“.. Toto ale veľmi okolie nechápe a tak vyzerá, že „nevie chodiť“ v sociálnych interakciách. Opak je pravdou…presne nás (mňa určite) vedie k pravému a otvorenému spôsobu žitia. Niektoré lekcie musí opakovať, aby som pochopila, niektoré svoju odozvu nenájdu nikdy (nie každý je ochotný sa pozerať do žumpy svojich necností). Ale ja som sa už pozrela.

Posledný príbeh mal svoj zvonček na konci dnes ráno… V piatok jej nebolo dobre v škole, v pondelok ráno doma scéna, zúrivosť po najvyššie hory (na mamu sa zazeralo hroooozne) a moja snaha priviesť ju k nej samej, daj jej pocítiť, že v procese je prijímaná a nie je sama nech sa deje čokoľvek bola odmietaná najviac na svete.

A v tom to je. Snaha nebola to, čo pomáha… nedôverovala som jej, že to zvládne, nedôverovala som sebe, že je to v poriadku, snažila som sa vlastne ošetriť moje vlastné ja. Len mi zrkadlila moje procesy, naznačila, že sa dá ísť inak. A ja som to nevidela. Môj strach o jej rany, ktoré môže utŕžiť je veľký ale potrebujem sa znova pustiť do tej ľahkosti, ktorú som zakúsila v lete. Že sa veci dejú a neochránim a nevykalkulujem všetko dopredu, tak sa uvoľniť a riešiť iba to, čo je  . Slová sa ľahko hovoria aj píšu, mala som to uchopené a znova som skĺzla do kŕča, na ktorý som zvyknutá.  Ufff.

Dnes nám po ceste zasvietilo slniečko, predralo sa pomedzi mraky a na 3 sekundy zasvietilo – iba pre nás. Inokedy by som si povedala, že je to náhoda ale dnes to bolo pre mňa. Hneď po tom, čo som si dovolila uvidieť tento proces z druhej strany.

Odvaha, odhodlanie, sila mojej dcéry ma posúva ďalej. ukazuje mi, že tam, kde ja používam hlavu, skúsenosti, naučené vzorce  to ona vie inak. A ja ju brzdím.

Takže veľké veci sa dejú….

zázrak a … nič
Veru. Zázrak sa nekonal. Celé dni som ako na ihlách, skúmam svoje vnútro, zisťujem, kde sa čo zmenilo a zatiaľ „iba“  veľa veľa poznania. vyťahovania starých zabudnutých (zatlačených) skúseností. No viete, už som čakala, že Levia brána tento rok zafunguje. Že zažijem ten prechod, to osvietenie.. Hm, vlastne ma osvietilo. Osvietilo ma poznanie, že treba makať, vyťahovať veci na povrch, v nepríjemných situáciách nevyťahovať hlavu a analýzu, ale ísť niekam inam.. Nie prečo zo situácie. Ísť do srdca. Naozaj… Dnes mi to došlo, precítila som ako veľmi zbytočné boli moje „rozumné“ vycibrené slová v ktorých som sa snažila popísať situáciu, moje pocity v nej,  vplyv tých pocitov na okolie a iných tvorov (ľudí).
A bolo to o ničom. Chýbala tomu hĺbka… (slová boli „správne“)…ale chýbal tam úplne cit, pochopenie, hájila som si svoje „postavenie“, hodnotenie seba okolím a vôbec som nebrala ohľad na moje dieťa a jeho pocity. To ale vidím až teraz. Bolo to bez prejaveného citu, bez pritúlenia, bolo to hra o určovaní mojich hraníc a bez pohľadu do očí. Pretože, ak by som sa do očí pozrela, nikdy by som to nemohla urobiť. Automaticky, chladne ako robot.
Takže žiadne osvietenie z brány neprišlo. Bola to tvrdá práca, skĺznutie do vychodených (mojich) koľajníc ktoré neznášam. Viem, že vo vnútri som tá nežná a láskavá mama ale to, čím som bola dnes…. fuj… Nemám sa rada v týchto chvíľach. Tak, ako mi chýba pochopenie pre svoju dcérku, tak mi chýba láskavosť a pochopenie pre seba. Prečo? Pretože som zažila to, čo robím teraz ja a vo chvíľach, ktoré sú pre mňa nepríjemné z nich utekám, unikám ako v mojom detstve. Unikám zo srdca a idem do hlavy, pretože srdce by to zlomilo. Rozum z toho urobí skúsenosť a pravidlo, ktoré sa v takýchto situáciách odporúča dodržať, aby to bolo prijateľné.
Ako toho robota dať preč? Silno mi to „bije“, viem o tom dlho, ako sa ponoriť a konať zo srdca v každej situácii?  Ako nájsť rovnováhu medzi svojim hranicami a skúsenosťami? Nijako. Pretože, ak musíte hľadať hranicu, tak to ešte nejdete z hĺbky. Nejdete zo srdca, pretože tam hranice nepotrebujete. Nemáte sa predsa pred čím chrániť.
Idem makať. Makať na tom, prečo to tak nerobím. Dať si stodvanásty pokus, šancu, aby som to dokázala. V tejto chvíli veľmi chcem. Veľmi. Veľmi. Viete, čo je na tom najhoršie? Keď si uvedomím, že pri cudzom dieťati by som to takto nerobila. Ako to, že pri iných sme láskaví, trpezliví, veľkorysí… a pri tom najvzácnejšom a najkrehkejšom to robíme inak?Hm.. teda ja robím, je to moja skúsenosť. Je to tým, že je to dieťa „moje“?  Ja mám paniku z toho, že s dcérky nevychovám slušného človeka. Láskavého… a od nej čakám to, čo niekedy ani ja sama nedokážem dať. Kolotoč… Ale aspoň už horská dráha prestala ísť dole kopcom a keď zastane, chcem prestúpiť na inú atrakciu…

AK ste si prečítali článok Odhalenie.. hm.. takt tento text vznikol ešte pred ním. Chcela som napísať len pár slov k pocitom, čo ma viazali k tomuto textu a zrazu tam toho bolo oveľa viac, s úplne inou energiou, ktorá sa k tomuto článku neviazala. A tak vzniklo čosi samostatné, vyvreté priamo z duše. Pomenované, precítené…  a  teraz mám pocit, že to, čo píšem tu už nemá ten správny náboja napriek tomu ma nepustí ho zmazať. Čosi je v tých riadkoch, čo príde vhod niekomu úplne náhodne…asi  . A tak ho púšťam von do sveta. naciťujem si ho nanovo a uvedomujem si, čo to prinieslo mne:-D

Husté dni. Plné pokoja a dôvery a napriek kopcu  aktivít (z čoho niekedy bývam v strese) sú to teraz dni plné hĺbky.
Pozerám si na ruky, ktoré píšu ale sú vlastne iba nástrojom . pozerám cez ne, naplno usadená v sebe, vychutnávajúca si pocit tu a teraz. Plná prítomnosť, pozornosť, odtrhnutie sa od sveta. To, čo bežne poskytujeme klientkám a klientom pri kraniosakrálnej terapii, som si už dlho nedopriala ja. Sama. Na supervíziách, kurzoch je to pre mňa už tradícia – čas pre mňa, kde môžem ísť do hĺbky, nechať vyvstať čo sa má dostať von ale sama v kolotoči denných činností som sa veru nevedela zastaviť a dopriať si plnú pozornosť. Vyčistiť hlávku a iba byť. Dovoliť si prísť, čo má prísť.

Je niekoľko dní pred slnovratom. Pre mnohé ženy je to dlho očakávaný deň spájajúci sa s tradíciami, rituálmi, stretnutiami. Ja necítim ešte silu týchto dní. Možno tým, ako sa spája sila myšlienok na tento deň v rôznych spoločenstvách, vzniká energetická sieť, ktorá vyživuje celé skupiny. Ale keď je človek mimo prírody, mimo lesa, necinkajú mu prírodné hodiny… tak sa mu možno ťažko spája s významnosťou týchto špeciálnych dní – tak ako mne.

Tento rok je to troška inak. Za posledného polroka (mesiac, posledný týždeň či deň) sa toho toľko udialo, že teraz ten magický dátum udiera aj do môjho tela. Okolie vyzerá rovnako a napriek tomu cítim, že je vlastne všetko inak. Tento pocit by som si rada uchovala, pocit, že sa dejú dobré veci, že sa všetko ukladá tak ako má (aj keď sa nesnažím a netlačím očami nohami a rukami